Láska, hriechy a nádeje

29.10.2010 01:26

Chcem iba vedieť, kde si bola. Povieš mi to, mami?“

Striasla ma zo seba ako odporný, zapáchajúci hmyz, mykla hlavou a vošla do chodby. Vliekla som sa za ňou ako tieň. Veď v tomto dome sa pohybovali prakticky už iba tiene. Prelínali sa, mihali, a nijako nevedeli nájsť bod stretu. Už si ma nevšímala, vyzliekla si ten známy zelený kabát s kapucňou, zavesila ho ležérne na vešiak, vošla do kúpeľne. Ja za ňou.

„Prosím ťa, Ema, ak si myslíš, že si vtipná, tak mne to teda vtipné vôbec nepripadá. Niekedy sa správaš tak čudne, vôbec sa v tebe nevyznám. Si celkom ako tvoj...“

„Ani mne to nie je vtipné, to mi ver. Videla som ťa, mami... aj jeho.“

Ani na okamih nedala na sebe poznať, že ju moje odhalenie pravdepodobne poriadne zaskočilo. Maskovala sa dokonale. S kamennou tvárou si začala vyzliekať pulóver, sukňu, pančuchy. Zostala iba v červenej podprsenke a nohavičkách. Odrazu sa ku mne otočila, v očiach mala vášeň, akú som u nej ešte nikdy predtým nevidela.

„Vidíš toto telo? Vidíš?“ Plieskala sa po stehnách, bruchu. „Je ešte plné života, nezomrelo spolu s tvojím otcom, ono žije! Potrebuje žiť! Si veľmi mladá, aby si také veci pochopila, možno raz... Videla si ma, no a čo? Komu tým ubližujem, povedz, komu? Celé roky som žila ako v škrupine, v arogantnosti, ľahostajnosti a navyše s tým hrozným bremenom... Čo ty vieš o mne, čo vieš o živote?“

„Ale je to ešte len pol roka, čo otec...“

„Smútila som dosť. Nemôžem sa tu predsa celkom zakopať, nevládzem tu už dýchať, udusím sa v tomto dome!“

„Ale som tu aj ja...“

Nepovedala už nič, unavene sa zviezla na prútený kôš na bielizeň a iba hypnotizovala béžové obkladačky pred sebou ako duchom neprítomná, presne ako povedala Ina, vyzerala ako námesačná. Cítila som jej chlad, ktorým sa obrnila ako pancierom, bolo zbytočné čakať, či ešte niečo povie, vysvetlí. Vedela som, že už nepovie nič. Určite ani nevnímala, že som ju krátko pohladila po pleci, moja zlosť sa odrazu kamsi vytratila, vyprchala ako éter a v tej chvíli som túžila iba po tom, aby aj ona nežne pohladila mňa. Márne.

Trvalo ešte asi polhodinu, kým zarachotili vodovodné trúbky v kúpeľni, keď pustila vodu,  a ďalšiu polhodinu, pokiaľ z kúpeľne vyšla. Ležala som v posteli s doširoka otvorenými očami, predstavovala si jej pekné bledé telo, ale miesto červenej podprsenky sa jej cez prsia plazila neznáma mužská ruka ako jedovatý had.

Zatvorila som rýchlo oči, skrčila sa do klbka a celkom skryla pod paplón.

 

 

Už som nevládala ďalej čítať, stačilo. Obraz sa zložil, mala som pred sebou čierne na bielom dôkaz maminej a jeho špinavosti, dôkaz toho, čo vo mne po celý čas od otcovej smrti driemalo. Moje tušenia sa potvrdili a ja som odrazu nevedela, čo s tým, čo mám robiť, ako tú očividnú pravdu zvládnuť. Celkom ochromená, ako bez života som sedela na dlážke pri ich posteli ani neviem ako dlho, prebralo ma až zaštrkotanie kľúčov v zámku a mrmlanie tých dvoch. Práve som sa zdvíhala, keď sa vo dverách objavil on, viditeľne šokovaný, že ma vidí v spálni, bez ich prítomnosti a s vejárom jeho listov v mojej ruke.

„Čo... čo tu robíš?!“ zahrmel, podišiel ku mne a chcel mi tie biele papiere vychmatnúť. Nestačila som ani hlesnúť, keď za ním zastala mama s naširoko vypleštenými očami zabodnutými do mojej ruky plnej dôkazov.

„Čo ste to urobili?“ iba som zakvílila ako ranená zver, „čo ste to spravili? Vy ste ho zabili!“

Vyhodila som do vzduchu všetky listy, popadali na posteľ, aj pod ňu, niektoré zatvorené, iné odkryté, s holou pravdou v nich. Konečne si moja, odteraz budeme žiť spolu, ako muž a žena, iba my dvaja... zrak mi ako naschvál padol na tie zvrátené riadky, vypálili vo mne asi najhlbšiu ranu, zaťali do živého.

„Ty sviňa! Ty si ho zabil! Môjho otca!“ vrhla som sa bez rozmyslu na neho, bila ho po hlave, hrudi, škriabala mu líca, chcela som ho vážne zabiť. „Vrah! Zabijak!“ revala som stále dookola ako šialená. Mama ma zozadu zdrapla a snažila sa od neho odtrhnúť. Jej námaha bola zbytočná tým skôr, že milenec-vrah ma schytil, zovrel ramenami, obrovskú smradľavú dlaň mi pritlačil na ústa a nos, až mi nedal možnosť dýchať a držal ma v tom železnom zovretí s nepríčetným výrazom v tvári, pokiaľ ma neopustili všetky sily a neprestala som sa metať.

„Nenávidím ťa, tak strašne ťa nenávidím,“ otočila som sa k mame už na prahu spálne, kam ma od seba odsotil. „Zabili ste ho, máte ho na svedomí, dúfam, že skončíte v chládku,“ doložila som vyčerpane, hlas mi celkom zlyhal, cítila som sa, akoby ma niekto práve zmlátil, dorezal na kúsočky. Chcel sa za mnou rozbehnúť, mama ho však s plačom zastavila, s námahou tisla tú horu svalov do stredu izby, ale ja som sa už nebála a bolo mi jedno, či ma zabije, alebo nie. Zdvihla som svoj ruksak pohodený pod vešiakom medzi topánkami, zabuchla za sebou vchodové dvere a vykročila rozpálenou ulicou ďaleko od nich, ale sama som nevedela kam.

 

 

 „Brávaš často stopárov... stopárky?“

„Zvyčajne.“

„Toto auto je tvoje?“

„Uhm, moje. Začal som podnikať, musím sa síce obracať, ale rozbieha sa to. Som celkom spokojný.

„Vravel si, že máš tehotnú manželku. Už máte nejaké deti?“

„Nie, to bude naše prvé.“

Akýsi diabol mi začal čosi našepkávať. Niečo ohavné, zlé, nehanebné. A ja som sa nechcela brániť jeho návrhom, iba mu pozorne načúvala, aby mi neuniklo ani jedno jediné jeho slovo. Prsty mi pritom nenápadne blúdili po blúzke, až zastali pri prsiach, ukradomky rozopli ďalšie dva vrchné gombíky, lačne vošli pod tenkú látku a s predstieraným ťažkým vzdychom ju naširoko rozhalili.

„Bože, je stále tak dusno, kto to má vydržať?“

Kolená, ktoré mi vykúkali spod sukne som od seba trochu oddelila a celá sa posunula na veľkom sedadle o kúsok nižšie. Už som nesedela vystretá ako panák. Bolo to čisté zvádzanie, s presne miereným úmyslom. Nikdy som také veci nerobila, ale vôbec mi to teraz nepripadalo nezvyčajné, ani ma nezadúšali výčitky svedomia, alebo plachosť. A hoci som celá vzbĺkla práve tak ako slnko, ktoré zľahka zosadlo na vzdialené hory, nebola to červeň hanby, ale nečakaného vzrušenia. Behom minúty ma ten neviditeľný diabol zmenil na celkom iného človeka. A ja som sa stále nebránila.

„Veru, aj ja mám toho za celý deň naozaj dosť. V tomto aute je ako v pekle,“ rozpačito zahuhňal.

Aké príznačné, pomyslela som si, a ešte o kúsok viac odtiahla od seba nohy.

„Najlepšie by bolo teraz skočiť niekde do vody, ovlažiť sa, zaplávať si. Nemáš ten istý pocit?“ vábne som zatiahla, zabodla oči do jeho spotenej tváre a zmyselne nadhadzovala roztvorenou blúzkou. Hruď sa mu dvíhala v rýchlych frekvenciách, bolo vidno, že moje zvádzanie má hneď na prvýkrát úspech, že ho moje mladé telo dostáva do vytrženia. Potrebovala som pomstu, aj keď nepriamu, ale predsa. Preto mi ani náhodou nenapadlo skončiť s touto svojou zákernou hrou.

 

 

Slzy mi stekali dolu tvárou práve tak, ako potoky vody, ktoré sa valili po ceste. Behom pár minút z nej zostalo jedno veľké jazero. Sem-tam popri mne prešlo pomaly auto a vyšplechovalo spod kolies litre vody. Alex mal pravdu, ten oblak jej niesol v sebe celé hektolitre, a teraz zničujúco zaplavovali krajinu. Ako v apokalypse. Voda stúpala až ku mne, stekala z bočného kopca, a ja som sa zľakla, že jej bude toľko, až sa už stadiaľ nedostanem a celú ma zatopí. Ako bez rozmyslu som vybehla von z úkrytu čelom proti zničujúcemu vetru a ťažko sa brodila ohromnou váhou vody, s nohami až dopoly lýtok v jej kale. Dúfala som, že dážď už čoskoro prestane, veď sa zdalo, že tá skaza trvá nekonečne dlho. Konečne sa mi podarilo prejsť na cestu, kde sa bahno valilo iba po krajnici, ja som išla v jazdnom pruhu a ak náhodou prichádzalo auto, uskočila som bokom, rovno do blata, ale bolo to lepšie ako pred chvíľou v tom jazere. Vietor stíchol a aj lejak prestal, už iba husto pršalo. Netušila som, kam ma tá cesta dovedie, jednoducho som kráčala premočená, skrehnutá, ubolená.

„Preboha, a vy ste sa tu kde zobrali? Čo tu hľadáte?“ kričal na mňa neznámy muž z neznámeho auta, ktoré zastavilo kúsok predo mnou. Toto som už zažila, cudzí muž, cudzie auto, cudzie ruky a dotyky. Bože, už to nechcem! Nevládzem už robiť také veci! Nechajte ma, prosím! Kričala som v duchu, ale v skutočnosti som len krotko prešla k otvoreným dverám, ktoré na mňa čakali a hlasno čľapkajúc sa zvalila na kožené sedadlo.

„Moja pekná, čo tu hľadáte v tomto počasí a pánubohu za chrbtom? Bože, veď ste celá premoknutá, nachladnete. Vyzlečte zo seba tú mokrú košeľu a dajte si na seba toto,“ povedal ustarostene a podával mi svoje tvídové sako.

„Ďakujem, to nemôžem,“ ticho som hlesla a vtiahla späť do nosa stekajúce hlieny.

„Ale, môžete, nič sa mu nestane, len si to dajte dolu, nebudem sa pozerať,“ krátko sa usmial a naozaj otočil hlavu trochu bokom. „V priehradke sú vreckovky,“ ešte dodal. Bola som zo všetkého ako ochromená, nevládala som ani poriadne uvažovať, iba som si poslušne stiahla mokrú košeľu, pridržala ju medzi kolenami a prehodila si cez plecia jeho teplé a hlavne suché sako.

„Ďakujem,“ šepla som a nevedela, čo mám s tou mokrou košeľou urobiť.

„Hoďte ju na zadné sedadlo,“ pokynul mi rukou a zapol naplno kúrenie. „Bože môj, dievčatko, poviete mi, ako ste sa tu ocitli? Kam idete?“

Sálala z neho bezpečnosť a istota. Akosi podvedome som vycítila, že sa tohto staršieho muža nemusím báť a že ani on nemá so mnou úmysly, aké som od neho zo začiatku očakávala. O niečo pokojnejšie som sa zamrvila vo vlhkých džínsoch na sedadle a vyzula si premočené tenisky. Ponožky boli jedno blato. Zahanbene som ich stiahla pod seba.

„Zmeškala som autobus, chcela som ísť ku kamarátke na dedinu a myslela si, že niečo stopnem. Lenže potom prišiel ten dážď... nemala som sa kam skryť,“ zaklamala som. Ale čo iné som mu mala povedať?

„Už je vám lepšie? Kúrenie je tu naozaj silné. Dúfam, že neprechladnete,“ pozrel na mňa a ja som v jeho očiach uvidela skutočnú otcovskú starosť. „A kde býva vaša kamarátka?“ zaskočil ma otázkou.

„Viete, už je to jedno. Aj tak k nej teraz nemôžem ísť, takto.“

„Kde bývate vy? Zaveziem vás domov, pre mňa to nie je problém. A bude to asi najlepšie.“

„V Bratislave. Stačí, keď ma vyložíte na najbližšej zastávke, tam počkám na autobus. Nejaký určite pôjde.“

„Hm, a máte peniaze?“

„Pravdaže, pravdaže mám,“ zvolala som a čiahla do prázdneho vrecka. V skutočnosti všetky peniaze, ktoré som vlastnila, ležali v bočnom vačku na mojom ruksaku a v Alexovom dome.

„Tak, koľko máte?“ nedal sa odbiť muž a vypol stierače, pretože prestalo celkom pršať. Na skle zostali len malé, trasúce sa kvapky vody. Obloha sa mierne rozjasnila.

„Vlastne, nemám nič, asi som ich vytratila cestou...“

„Viete čo, dievčatko? Nech ste už robili na tej ceste čokoľvek, je to vaša vec, uznávam. Ale chcem vám pomôcť, lebo vyzeráte ako zmoknutá sliepka,“ povedal a pokyvoval si stále hlavou.

„Ach! Nemyslite si, že... naozaj, tak to nie je,“ habkala som. „Keby som vám povedala pravdu, asi by ste mi neuverili, ale nehľadala som tam to, čo myslíte, verte mi!“

„Dobre, dobre, verím vám. Ste taká milá. Chcem vám naozaj pomôcť. Idem na svoju chatu pri jazere, čochvíľa tam budeme. Uvarím vám čaj, vysušíte si veci, ja si zatiaľ porobím, čo treba a odveziem vás naspäť domov. Aj tak idem iba na otočku, večer musím byť v Bratislave. Súhlasíte?“

Iba som prikývla, celá natešená. Vôbec som nepociťovala strach, dokonca mi jeho spoločnosť a príjemný hlas pohládzali ubolenú dušu, boli ako balzam.

 

 

„Toto Mirovi nedarujem. To si zlíže, nech sa teší! Je ako malé decko, celkom ako Tomáš. Nemám už na toho chlapa nervy,“ hundrala som vo výťahu.
„Buď rada, že ho máš. Muža, ako je Miro, treba hľadať lampášom a tebe spadol rovno z neba. Mala by si sa zmeniť, inak ho stratíš. To chceš? Aby Tomáš nemal otca? Na tvojom mieste by som tak nevyskakovala, neviem, či by si našla ešte podobného chlapa. Nechápem ťa, večne si s niečím nespokojná,“ zazrela na mňa.
„Ty mi nemáš čo vytýkať, bola si taká istá. Mám to po tebe.“
„To bolo niečo celkom iné, to sa nedá porovnávať! Ty si celkom iná ako ja, úplne iná...“
„Nerobí ti dobre, že vidíš svoj verný obraz, a nie je to bohviečo, však? Hovor si, čo chceš, ja viem svoje. A do mňa sa nemiešaj, pozri sa radšej na svoj život. Môj si už pokazila dosť, už ma nechaj na pokoji.“
Tohto som sa bála, že si zase budeme hádzať výčitky. Náš vzťah nikdy nebude normálny. Nevieme si k sebe nájsť cestu. Ale je to len prirodzený dôsledok jej dlhoročného odstupu a chladu.
„My dve tuším nikdy nenájdeme spoločnú reč,“ povedala, akoby čítala moje myšlienky a pridržala mi dvere výťahu na prízemí.
„Asi nie,“ ukončila som nepríjemný rozhovor a ani na ňu nepozrela.
Mlčky sme pomedzi zaparkované autá prešli k chodníku, ktorý viedol ku kopcu, kde mali byť tí dvaja. Ale niečo mi nečakane udrelo do očí, obzrela som sa a už som vedela som, čo to je. Naše auto nestálo na svojom obvyklom mieste. A nestálo nikde! Čo to má, do pekla, znamenať? To by ešte chýbalo, aby ho ukradli. A za bieleho dňa!
„Mami, nemáme tu auto, pozri, tam stálo.“
„Hádam vám ho...“ nedopovedala, lebo náš stratený Favorit sa odrazu vynoril spoza zákruty a mieril priamo k nám. Sedel v ňom Miro aj s malým. Zlosť vo mne len tak bublala. Čo zase vymyslel? Kam ho zase ťahal?
„Vystúpil najskôr môj muž, otvoril zadné dvere a vytiahol z neho uslzeného Tomáša. A s rukou v sadre!

   

„Ema, prečo si stále tak negatívne naladená? Snažím sa, ale už neviem, čo by som mal urobiť, aby si bola šťastná, lebo viem, že nie si. Veď ja ťa mám rád,“ ticho povedal a pozeral kdesi pod stôl. Na okamih, naozaj len na jedno krátke nadýchnutie a vydýchnutie mi ho prišlo ľúto. Má úplnú pravdu. Som nemožná, zlá a naozaj si to odo mňa nezaslúži. Aj teraz, miesto toho, aby som ho potešila a zahnala jeho smútok, som na neho vyletela.

„Kriste! Už ma prestaň mučiť! Stále sa len ľutuješ a zaoberáš sa sebou viac, ako treba /kde som tie slová už počula?/. Neviem, prečo ma stále trápiš otázkami: Si šťastná? Prečo sa neusmeješ? Je ti niečo? Niečo som urobil? Na čo práve myslíš? Môžem ísť k tebe? Preboha, veď ešte aj na to, aby si sa mohol so mnou vyspať si pýtaš dovolenie! Je to choré. A ja už ďalej nevládzem! Zadusím sa tu! Ty ma udusíš!“ vykríkla som a bolo mi jedno, že do kuchyne vstúpila vystrašená mama. Len nech vie, že to kvôli nej si neviem nájsť cestu k svojej rodine. Len kvôli nej... Som presne ako ona, jej verná kópia. Aj tie slová, ktoré mi vyleteli z úst, boli len trápnou napodobeninou jej originálu. A tiež mám milenca, ako mala ona. Môjho Matúša, ktorý pre mňa znamenal oslobodenie a budúcnosť.

„Mami, prečo kričíš?“ potiahol ma nečakane za ruku môj syn. „To preto, lebo som si zlomil ruku? Tatko za to nemôže, naozaj. Nehnevaj sa na neho, mami. A nehádajte sa, dobre?“

Pozerala som na neho ako na zjavenie. Hľadeli na mňa orieškové, plaché oči, videla som v nich celý, nekonečný vesmír. Môj malý, drobný človek s veľkou sadrou na ruke ma tými kozmickými očami prosil, žiadal a ja som sa vtedy po prvýkrát zahanbila.

 

Oranžová, slnečná guľa sa skotúľala nad jazero, sfarbila ho na zvláštnu temnú červenú, trsy trávy pri brehu malého ostrova a listy na stromoch  a kríkoch sa chveli v jej posledných zábleskoch, práve tak, ako my po rozohnenom milovaní. Drevený, nízky čln sa nakláňal raz na jednu stranu, potom na druhú, chvíľami sa zdalo, že sa s nami prevrhne, a naše prepletené telá skončia v bahnitom dne. Milovanie pri západe slnka a v starom, vzdychajúcom člne! Bože môj, aké nezvyčajné a pritom krásne. Naozaj som túžila viac sa nevrátiť.

„Vyplašili sme všetky ryby, dnes z rybačky nebude nič,“ povedal Matúš a zapínal si nohavice. Ja som stále ležala na dne člna, celkom nahá, a nechala sa oblizovať poslednými slnečnými lúčmi. Chytil moju blúzku a prikryl ma ňou. „Prechladneš, obleč sa, dievčatko. Je už september. Zabudla si?“

„Nie, ale ešte ma chvíľu nechaj. Chcem sa pomilovať so slnkom,“ usmiala som sa a odhodila zo seba tenký kúsok bielej látky.

„Si nádherná...“

„Som tvoja,“ povedala som.

Ešte raz ma pobozkal, posadil sa a vzal do rúk drevené veslá. „Ideme domov, alebo na ostrov?“ spýtal sa.

„Zostaňme vonku, je mi tak dobre! Poďme na ostrov.“

Vesloval pomaly, opatrne rozbíjal pokojnú hladinu vody, ten zvuk jemne špliechajúcich vĺn skackajúcich v slnečných kmitoch ako strieborné hviezdy a vŕzganie starého člna mi zatvárali viečka, nežne ma uspávali. O pár minút pristál pri maličkom ostrove so zelenou trávou, gučou kríkov a pokrútenými vŕbami nad zhlukmi vysokých vodných tráv. Hodil reťaz na breh, vyskočil a omotal ju o drevený kôl. Zahalila som sa iba do tenkej, dlhej blúzky, zakrývala práve to najnutnejšie. Vzal z člna deku a rozhodil ju na mäkkú trávu pod nevysoký strom. On sa posadil, opierajúc sa chrbtom o tenký kmeň, ja som si ľahla medzi jeho rozkročené nohy a hlavu si položila na trochu vyčnievajúce brucho. Prechádzal mi prstami vo vlasoch, pomyslela som si, že práve zažívam najkrajšie a nezabudnuteľné chvíle svojho ničomného života. Naozaj som z celej duše milovala tohto takmer bielovlasého muža, staršieho skoro o tridsať rokov. Úchylné? Ani nie, láska predsa nepozná hranice.

 

 

Ešteže bol taký ľahučký, uchopila som ho do náručia a utekala s ním cez rúbanisko k hrboľatej ceste vedúcej popri tmavom lese domov. Z trávy odskakovali predo mnou v celých húfoch lúčne koníky, tušiac môj šialený útok. Nohy mi na prašnej ceste pri lese našli snáď každú jamu, každý výmoľ, sily ma opúšťali, neustále som sa potkýnala, už som sa doslova potácala, ale strach o syna ma nútil bežať ďalej. Slnko mi nemilosrdne prepaľovalo očné buľvy, tričko sa mi od potu lepilo na chrbát, po uštvanej, nešťastnej tvári mi stekali jeho slané pramienky pomiešané s vyhŕknutými slzami. Pozrela som mu na ruku, bola opuchnutá a červená. Ach, Ježiši! Tak predsa. Preblednutý Tomáš si sťažoval na žalúdok, hlavu, chcelo sa mu zvracať, iba som ho tíšila a prosila ho, aby vydržal. Premáhal ma strach, aby sa jed počas behu nedostal do tela, tak som sa snažila hýbať s ním čo najmenej, aj keď sa mi to veľmi nedarilo. V diaľke som uzrela nejakých ľudí, nohy nabrali na rýchlosti. Pár v strednom veku ma vydesene sledoval, muž mi vybehol oproti, v skratke som zo seba vysypala, čo sa stalo. Preniesol si Tomiho do svojich rúk. Bežal veľmi rýchlo, ja, aj s jeho ženou za ním. Ale nestačili sme mu, o chvíľu sa nám stratil za horizontom. Strach ma neopúšťal, dokonca sa nabaľoval. Srdce mi zvierala neznáma bezcitná ruka, už som takmer nevedela lapiť dych. Konečne sme zbehli z kopca k penziónu, kde už Tomáša niekto uložil na zadné sedadlo Filipovho auta, on sedel za volantom a čakal iba na mňa. Pri aute pobehovali zvedavé deti a pár ľudí, teta Zuza a moja mama lamentovali, všetko iba zhoršovali. Sadla som si k synovi, hlavu si mu položila do lona a celá stuhnutá sledovala raz jeho, potom rýchle ubiehajúcu cestu do mesta, do nemocnice. Sem-tam som mu povolila uviazanú vreckovku na ruke a znovu ju stiahla, ako mi to voľakedy prízvukoval otec. Úplne spotený Tomi ťažko dýchal, odrazu ho naplo a vyvrátil obsah žalúdka na čisté čalúnenie auta. Autom sa prehnal kyslastý pach zvratkov. Vreckovkou som mu poutierala tvár a skríkla na Filipa, aby dupol na plyn. Cez nemocničnú vrátnicu sme doslova preleteli. Lekári a sestry môjho syna, ktorému ruka medzitým opuchla až hore k plecu okamžite zobrali preč, a nechali ma stáť v zúfalej bezmocnosti na chodbe.

 

 

logo

stáhnout mp3
logo

stáhnout mp3