Sviňa život

Patrik opatrne vycúval z haly a nasmeroval si to k rampe. Strážnik vybehol, na nič sa nepýtal, ani nič nekontroloval, iba ju chytro dvihol a úctivo zasalutoval. Dana mu odkývala späť.

„Tak, to by sme mali,“ povedala ticho. „Teraz už len šťastne prísť domov. Pod zadkami máme časovanú bombu. No musíme sa spoliehať na informátorov. Podľa všetkého by mal byť vzduch čistý. Ale jeden nikdy nevie, kedy kto zaspieva, alebo si bude chcieť trebárs šplhnúť.“

„Vieš toho dosť, však? Alebo všetko?“ prehodil Patrik. Sústredil sa na cestu a úpenlivo sa pokúšal nemyslieť na to, čo vezie. Keby tak teraz mohol preletieť čas a navždy sa zbaviť všetkého toho svinstva! Stále trčí jednou nohou v base, no dnešný deň, to je iná káva! Keby ich chytili, nepomohli by im ani všetci svätí. Ešte väčší strach ako o seba, ho však zmáhal strach o Dominiku. Musí z tohto nejako vykľučkovať, doboha! Nejaká cesta musí predsa existovať!

„Bože, všetko nie!“ vyhŕkla Dana a jeho myklo. „To vie iba zopár vyvolených. A tí sú niečo ako VIP. Nepreniknuteľní. Zasvätení. To sú najsilnejšie Tatkove kone. Majú okolo seba vysoký múr. K nim sa nedostane len tak niekto. No niečo málo viem aj ja, to je pravda.“

„Málo, alebo viac?“ spýtal sa.

„Primerane.“

„Sme skazení. Obidvaja,“ poznamenal. „Toto sa s nami povlečie celý život.“

Mlčala. Mrvila si prsty a občas si zahryzla do pery. Pozrel na ňu, zdalo sa, že nad niečím tuho uvažuje.

„Áno, máš pravdu,“ začala hovoriť. „Lenže aj napriek tomu, kým sme a čo robíme, môžeme byť v podstate lepší ako tí, čo nahlas a pred celým svetom prezentujú svoju bezúhonnosť, nepoškvrnený charakter.“

„Chceš sa ospravedlňovať?“ vyletelo z neho.

„Nie. To v žiadnom prípade. Iba chcem povedať, že nič nie je jednoznačné, vyhranené. Nemáš potuchy, pre koho všetkého naši pracujú. Koľkých z tých zákazníkov,“ urobila na prstoch obidvoch rúk úvodzovky, „vidím v novinách, v telke, alebo viem o nich, že nie sú len tak hocikto. Navonok slušné, poctivo zarábajúce existencie, ktoré sú príkladom cnosti a usporiadaného života, no v skutočnosti sú to podradné živly, ktoré sa neštítia naozaj ničoho. Niekedy ani podrazu na vlastnej rodine. No povedz teda, sme skazení len my? Iba my máme na rukách špinu?“

 

 

Bolo jej divne, chodník pred ňou sa hojdal, mala pocit, že už-už spadne, svetlá sa jej zlievali dohromady, hrdlo mala celkom vyschnuté, bola príšerne, ale naozaj príšerne smädná. Premrznuté líca naraz zalialo teplo, šírilo sa dolu k brade, kde sa hromadilo v jeho preliačine ako v jazere, až cítila slabé šteklenie. Zdvihla ruku a teplé slzy utierala do studenej dlane. Ľudia bezcitne chodili okolo nej, vyhýbala sa im naľavo, napravo, ale aj tak sa jej ušlo od nich nemálo štuchancov. Bola malá, útla, neviditeľná... úplne neviditeľná. Pre každého, pre všetkých. Stratená, nepatrná bodka vo vesmíre.

Zastala na zastávke električky, čakala v drsnom vzduchu na svoj spoj. Odvezie ju domov, napokon, už je skoro osem, najvyšší čas vrátiť sa. Sľúbila predsa Patrikovi, že sa nebude flákať. Električka sa vzápätí doteperila, s davom ľudí nastúpila a zostala stáť hneď pri dverách nalepená na akejsi tučnej ženskej a s jednou nohou na schode. Pätami sa zapierala do čiernej podlahy, aby si v tom trmácaní udržala akú-takú rovnováhu. Ruku, ktorou sa držala tyče, jej zakvačili ľudia svojimi telami, až mala pocit, že o ňu prišla. Naozaj sa cítila ako po amputácii. Kompletnej amputácii. Bezmyšlienkovite vystupovala a zase nastupovala, keď uvoľňovala priechod, a pri jednom takom uvoľňovaní už nenastúpila. Ako v mrákotách s úplne zahmlenými očami prešla pomedzi hustú premávku na druhú stranu ulice, autá škrípavo brzdili, divo na ňu trúbili, ale jej to bolo jedno. Potácala sa večerným ruchom mesta, ostré svetlá, ktoré na ňu číhali na každom kroku, nielenže sa jej zlievali dohromady, doslova jej vypaľovali mozog. Načo ľudia potrebujú toľko svetla, preboha? Utrpenie sa stupňovalo, účinok drogy sa strácal. Zhlboka vdychovala do pľúc mrazivý vzduch, túžila, aby ju navždy zbavil možnosti dýchať, uvažovať, možnosti trpieť, aby ju celú premenil na ľadový cencúľ neschopný cítiť. Vrážala do ľudí, už sa im nevyhýbala, bolo to zbytočné mrhanie síl, a mala ich tak málo!

 

 

Oprel sa dlaňami o široké umývadlo a pozrel do zrkadla pred sebou. Hľadel na neho zrelý tridsiatnik so zúfalo-uštvaným pohľadom, niekoľkodňovým strniskom a neupravenými vlasmi. Prehrabol si ich prstami. Boli mastné a o dosť dlhšie, než na aké býval zvyknutý. Stratil chuť sa o seba starať, bez výčitiek zanedbával svoj zovňajšok. To nebolo pre neho podstatné. Jediné, na čom záležalo, bola jeho Simona. A tá tu teraz nebola. Tak načo sa zapodievať vlastným výzorom? Čo na tom, že mu vlasy divo padajú na krk a že žiletku nechytil do ruky až celé dni? Trápili ho iné veci.

Prižmúril oči, jeho obraz zmizol, vystriedala ho nejasná Simonina tvár. Ponáral sa do spomienok. No akosi sa mu nedarilo vybaviť si jej presnú podobu. Strácala tvárnosť, mizla v rozplývavom opare. Akoby mu už nepatrila. Dlaňami celou silou zovrel umývadlo, ani čo by ho chcel rozdrviť, roztrieštiť a pritom si uľaviť na duši. Prečo nevolá? Čo sa deje? Kašle na neho, dala prednosť svojmu mužovi, svojmu doktorovi, úspešnému doktorovi, jeho peniazom... doriti. Ale, naozaj by to spravila? Skutočne by ho takto podviedla? Dala mu ranu pod pás? Bola by toho schopná? Jeho Simona. Nie, nie... to by mu neurobila, utešoval sa vzápätí. Ona nie je taká. Jednoducho nemôže volať. Nesmie riskovať, inak by im ich plány nevyšli. Má omnoho viac rozumu ako on. Je blázon. Už nedokáže triezvo uvažovať. To táto nečinnosť prázdnych dní ho vrhá do zúfalstva a šialenej neistoty. Nie je to po prvý raz, čo tak dlho nevolala. Nemá sa ho prečo chytať hystéria. Musí jej veriť. Inak to nejde. Vydýchol, no kdesi v zákutí mozgu mu zostala čierna škvrna pochybností. Nedokázal ju odtiaľ vypudiť.

Osprchuje sa a vyjde si von. Do večerných ulíc. Budú plné turistov, zabudne, príde na iné myšlienky. Obrátil sa, prešiel do izby po mobil, vrátil sa do kúpeľne a položil ho na nízky, drevený stolček pri dverách. Pre istotu. Veď môže zavolať akurát vtedy, keď bude pod sprchou. Zvliekol zo seba tričko a bermudy, pod ktorými nič nemal, a vhupol do vane. Pustil na seba celkom studenú vodu, potreboval sa schladiť. Už si tu na to zvykol. Sprchovať sa v studenej vode. Tak ako aj na večne hučiacu klimatizáciu, ťaví pach, závan korenia, neutíchajúci vietor a všadeprítomný piesok. Neprestajne pozoroval mobil. Nič. Žiadny hovor, ani správa. Zastavil vodu, pošúchal si uterákom vlasy, vystúpil z vane, vzal mobil do ruky a vo vlhkej nahote prešiel do izby.

 

 

 

Stál ako zarezaný, nedokázal sa pohnúť z miesta, nebol schopný normálne uvažovať. Jediné, čo mu stále vírilo hlavou, boli Danine slová. Vtedy ju vysmial. Mala pravdu, keď povedala, že sa z toho len tak ľahko nevymotá. Aký bol naivný, sprostý, keď si myslel, že to bude také jednoduché. Už pochopil, že sa nezaplietol len tak s niekým. Vtedy nevedel nič, dnes má už svoje obzory rozšírené a vie, že zahrávať sa s nimi je ako hrať sa s rozbuškou. Sú schopní siahnuť mu na Niku. Doriti! Čo to urobil?! Do čoho ju to namočil? A čo ak sledujú aj jeho rodinu? Mamu, sestry... Zaťal päste. Všetko sa tak serie! Posledné dni sú pre neho doslova katastrofou. Najskôr Natália, jeho otec, potom Dominikin otec, teraz títo hajzli... Ako jej toto raz vysvetlí? A bude vôbec o to stáť? Bude ešte stáť o neho? Čo má robiť? Doboha, čo?! Vyjavila sa mu celkom zreteľne jej nežná, bledá tvár, no skrivená údivom, šokom, nechápavosťou, odmietaním. A zavrhnutím.

Zvieral ho neuveriteľný tlak, zadúšal ho, zastavoval srdce, sácal do závratu. Bol ako vtlačený do tesnej bubliny. Potreboval sa vymaniť. Potreboval čosi urobiť! Čosi! Ako šialený začal odrazu nazúrene kopať do pneumatík a trieskať päste o kapoty najbližšie stojacich áut. Akoby ony mohli za všetky jeho problémy a údery pod pás, ktoré mu život bohato nadeľoval. Zúfalý strach vystriedali nízke pudy. Zlosť. Nebolo v jeho silách ich zastaviť. Myslel si, že vyventiluje svoju nekonečnú zúrivosť násilím. Ale jeho zúfalstvu tá hysterická brutalita nijako nepomohla. Kopal a udieral však ďalej. Na čelo mu vystúpil pot. Parkoviskom sa v ozvenách preháňali silné, tupé nárazy o plech a gumu. V jednej chvíli mu pri uchu začal húkať poplašný systém. To ho prebralo z krutej prázdnoty, ktorú mal v hlave.

„Hej? Čo to tam robíš? Ty hajzel! Prestaň! Zavolám na teba policajtov, feťák jeden blbý!“

Začul mužský krik alebo skôr rev. Znehybnel, napol svaly. Rev sa rýchlo približoval z jeho pravej strany, mal ho takmer na dosah. Počul ďalší mužský hlas, videl, že k nemu beží strážnik s veľkou baterkou v načiahnutej ruke. Vtedy sa spamätal, schytil sa a začal utekať. Bežal, ako najrýchlejšie vedel. Šprintoval do tmy, aby ho skryla, aby ho zachránila.

Ale existovala vôbec šanca na záchranu?

 

   

„Budem stáť pri tebe, stále. Na mňa sa môžeš spoľahnúť,“ zovrela jej Natália celkom studenú ruku, hoci sa slnko cez okenné tabule ešte viac zohrievalo a vlievalo im do žíl horúcu lávu.

„Viem.“

„Si taká studená...“

„A ty si horúca,“ šepla Barbora a celkom sa pritisla k priateľkinmu útlemu boku. „Bolelo to?“ ťahala prst po vystúpených, bielych čiarach na krehkých ramenách.

„Nie, vtedy nie... vtedy mi to pomáhalo.“

„Všetko je také nespravodlivé. Život je nespravodlivý. Ale my si poradíme...“

„Áno.“

„Vieš, aj ja ťa mám rada.“

„Myslela som si to,“ usmiala sa Natália.

„Som rada, fakt rada, že ťa mám. Sme najlepšie kamošky, však?“ mrkla na ňu Barbora a jemne ju povalila na pohovku. Ľahla si k nej. Priezračné svetlo hodilo na ne svoj plášť, ich pokožka nadobudla mliečny odtieň. Boli takmer neskutočné, akoby nadpozemské. Bez váhy, bez kontúr. Ako ranný opar nad krajinou.

„Jasné. Najlepšie. A povieme si všetko.“

„Hej. Všetko.“

„Vždy.“

„Áno.“

„Konečne, už nie si taká ľadová,“ šepla Natália zahalená do akéhosi zvláštneho nepokoja a nežnej dôvernosti zároveň. Cítila nezvyčajné, dosiaľ nepoznané vibrácie. Hnali sa celým jej vnútrajškom, zanechávali za sebou roztrasené kosti, svaly, kilometre žíl, tepny, srdce, pľúca. Zrýchlila dych, prudko si razil cestu pomedzi rozochvené pery. Otvorenými pórmi jej na priesvitnú pokožku nezadržateľne vystupoval studený pot, v popoludňajšej žiare sa leskol ako vyleštené striebro.

 

 

„Čo je to tam?!“ vykríkla ona a prstom ukazovala k domu, od ktorého ich delili asi dve desiatky metrov. Cez hustý lejak poriadne nevidela, ale v akejsi podivnej predtuche zastala a obrátila tvár k Barbore. 

„Do riti! Sú tam poliši. Do riti!! Poď! Poď rýchlo sem!“

Už aj Natália zreteľne rozoznala autá akejsi špecializovanej jednotky, neboli to obyčajní policajti, zaparkované rovno pred domom, dokonca jedno z nich sa zdalo pancierové. Panebože! Hrdlo jej stiahlo ochromenou úzkosťou, nohy oťaželi, horko-ťažko dobehla za Barborou k najbližším kríkom, za ktoré sa skryli. Už tak intenzívne nevnímala dážď, ani besnenie búrky, sústredila sa na to, čo sa dialo len pár metrov od nich.

„Sú tam kukláči.“

Začula ako vo sne zašepkať Barboru pri uchu, až sa čudovala, že ju cez prenikavý rachot svojho šalejúceho srdca a hlučného dažďa vôbec počuje. Mokrou rukou stiahla tenké konáre kríka, za ktorým boli učupené, aby lepšie videla na pohybujúce sa postavy v čiernom priamo pred nimi s kuklami na hlavách a so zbraňami v rukách. Odrazu sa jej, zrejme od strachu, vlhké vetvy vyšmykli z ruky a nešetrne ju udreli do vyľakanej tváre. Jedna z nich zasiahla oko. Okamžite jej vyleteli slzy.

„Au!“ zjačala od bolesti a zatlačila si do poraneného oka chrbát zovretej päste. Uskočila dozadu a práve vtedy sa povedľa nich prehnalo modré auto s logom súkromnej televízie. A za ním ďalšie, len biele. A iná televízia.

„Veľmi ťa to bolí?“ pritiahla sa k nej prikrčená Barbora, odtlačila jej z oka zaťatú ruku a s účasťou pozerala na skrvavené očné bielko.

„Reže to,“ privierala oko Natália. „Ale bude to dobré. Nemala som byť splašená. Moja chyba.“

„Horšie by bolo, keby sme sem prišli o niečo skôr... chýbalo fakt málo. To by bolo oveľa horšie... to by bol náš koniec,“ skonštatovala nakoniec Barbora.

„Panebože! Čo myslíš, kto všetko tam bol?“

„Unikli sme len o chlp. Niekto Adama bonzol alebo... našli ho tí hajzli sami? Išiel fatálne vo veľkom. A to sa mu nevyplatilo. Už sme mohli mať na krku problém aj my, do riti,“ uľavila si opakovane Barbora, akoby ani svoju priateľku nepočúvala. Dlaňou si stiahla z vlasov nahromadenú vodu, stiekla jej za krk spolu s neúnavne padajúcim dažďom.

„Možno ho sledovali dlhšie. Čo myslíš, vedia aj o nás?“

„Asi nie. Ale máme obrovské šťastie, také šťastie.“

„Čo bude s nami?“ vydýchla Natália, znovu s päsťou na boľavom oku.

„Netlač si tam tú ruku!“

„Čo bude s nami?“ zopakovala mechanicky.

„Neviem. Teraz to ešte neviem. Ale Adam nebol predsa jediný.“

„Nikoho iného nepoznáme. A ja, zvykla som si na to...“

„Nemaj strach. Na niečo prídeme.“

Búrka sa vytrácala tak rýchlo, ako prišla. Hromobitie bolo už len ojedinelé, aj to dosť vzdialené. Dážď spolu s vetrom takisto ustal, už iba ticho pršalo. Ale obidve boli premočené do nitky. Sem-tam ich striaslo chladom, no vytrvalo čakali, čo sa bude diať ďalej. Akoby pozorovali spoza opony divadelné predstavenie, v ktorom mali účinkovať, ibaže zmeškali svoje vystúpenie.

„Ktovie, či je tam aj Robo,“ ozvala sa Natália a pozrela na oblohu, ktorá sa pomaly z jednej strany vyjasňovala. Búrka smerovala na východ.

„Neviem.“

„Točí to telka.“

„Vidím.“

„Mali by sme vypadnúť.“

„Ešte počkaj.“

„Uvidia nás...“

„Aha! Už idú!“

„Ježiši. Celé komando!“

„Majú ho. Adama. Aj ostatných. Aj Roba. Vidíš?“ skoro skríkla Barbora a ešte viac sa prikrčila. Zamaskovaní muži vliekli k autám ľudí, ktorých dobre poznali z domu, v popredí s Adamom. Všetci mali ruky vykrútené za chrbty a zakvačené do pút. Nešetrne ich sácali jedného za druhým, ako dobytok pripravený na jatky, k pancierovému autu. Štáby televízií sa pchali dopredu, chceli sa k nim dostať čo najbližšie. Spútané, celkom zhrbené postavy naložili kukláči do auta a zatresli za nimi dvere. Tanec na hrane bol ukončený. Sloboda sa stala minulosťou.

 

 

„Mňa sa nemusíte báť. Som neškodný a v pohode. Naozaj. Mojou jedinou neresťou je iba toto,“ strčil do vrecka športového saka pravú ruku a vytiahol malý, priesvitný balíček naplnený bielym práškom. Obom im vyskočili oči. Nevedeli, čo si majú o tom všetkom myslieť. Či je to naozaj náhoda, že stretli človeka, ktorý by im mohol pomôcť, alebo je za tým čosi iné, nejaký chyták.

„Čo je to?“ načiahla ruku za balíčkom Barbora a snažila sa nahodiť ten najnevinnejší výraz.

„Nehovor mi, že to nepoznáš. Nevyzeráš na to...“

„Ale čo, aký múdry. Čo ty o mne vieš. A neposudzuj podľa prvého dojmu,“ oprela sa znovu o sedadlo a nástojčivo ho pozorovala.

„A ty? Ani ty to nepoznáš? Pootočil hlavou k tichej Natálii.

„Ja?“

„Noo, ty.“

„Nie.“

Začal sa smiať, doslova rehotať a pobúchal vystretou dlaňou po volante.

„Tak fajn, kočky. Neviem, prečo som si myslel, že by sa vám to mohlo hodiť. Ale keď nie, tak nie,“ strčil balíček, vlastne hodenú návnadu, znovu do vrecka a odmlčal sa.

Natália pozrela na Barboru a ich vzájomný pohľad hovoril za všetko. Dal im zelenú.

„A... máš to...“ hodila rukou Barbora k jeho vrecku na saku, „mal by si toho pre obidve?“

Muž sa triumfálne usmial popod nos, ani sa neotočil, iba pokýval hlavou na znak súhlasu. Nechal ich ešte pár minút podusiť sa v horúčkovitej neistote a zatiaľ si sám dokonale vychutnával pomerne ľahko dosiahnuté víťazstvo. V duchu sa usmieval. Jednoducho to s tými mladými vie. Je trieda. Raz darmo. A nemusí sa pritom ani veľmi namáhať. Feťáčky pozná na míle ďaleko. Toto je fakt dobrý úlovok. Mal šťastie, že na ne naďabil. Jeho úlohou pritom iba bolo pozorovať, ako dopadne ich odberateľ. A aha. Ďalší zárobok mu spadol sám do náruče. Mlčky a v napätí, ktoré prichádzalo zo zadných sedadiel, došli na koniec frekventovanej cesty, kde ich mal vysadiť, ale on pokračoval ďalej. A ony ho nezastavili, ani nič nepovedali. Ruženec mu tancoval popred oči, jemne do neho ťukol. Potom afektovane vystrel ruku, vopchal ju opäť do vrecka na saku, vytiahol odtiaľ dva priesvitné balíčky a so žoviálnym úsmevom ich podal dozadu.

A myši boli neodvratne v klepci.

  

 

Zaťala do živého, už vedela, že to s otvorenosťou prehnala. Nič dobré jej táto úprimnosť neprinesie. Ale bola to pravda. Síce krutá, ale bola. Otec vyletel zo stoličky, schmatol ju za plecia a šklbal ňou ako bez zmyslov. Hlava jej lietala sem a tam, bola balónom lietajúcim vzduchom. Ľahká, zraniteľná, krehká. Jeho mocné ruky jej takmer polámali kosti. Zdalo sa, že ju načisto zahluší, tak silno ňou mykal. Mama sa mu vyplašene hodila na chrbát a úpenlivo ho od nej odťahovala.

„Michal, prestaň! Prosím ťa... nechaj ju. Veď jej ublížiš,“ plakala mu do pleca. No on ju nepočúval, iba stále lomcoval svojou dcérou, akoby z nej chcel vytriasť všetku spurnosť a nevďak, lebo to si myslel, že ju len ovláda. Nevďak a prieky.

„Chcel som vám vždy iba dobre! Počuješ?! Iba dobre! Jediné, čo som od vás požadoval bolo, slušne sa ku mne správať, aj k mame. Dobre sa učiť, urobiť si školy, niečo dosiahnuť. Chcel som, aby z vás voľačo vyrástlo. Aby som z vás voľačo vychoval! Povedz, je to také hrozné? Chcieť, aby ste sa raz mali dobre? Viac než dobre? Čooo? Tak povedz!!“

Sršala z neho takmer hmatateľná hrôza, mal výraz šialenca.

 „Nie otec, ale je to inak...“

„A čoho som sa dočkal?“ pokračoval s krikom, akoby ani nepočul jej snahu brániť sa. „Syn sprznil rodinu, okradol ma, padol do morálnej žumpy, dcéra sa vykašľala na školu, vláči sa s kdekým a ešte je aj drzá! To je vďaka za moju snahu! Za moje úsilie vychovať z vás poctivých a slušných ľudí! Ste jedna nevďačná háveď! Zberba, ničomná cháska! Počuješ?!“

Dom sa otriasal jeho hlasom, prenikal až do kostí. Mama ho za chrbtom permanentne chlácholila, odtláčala mu ruky, ktorými vytrvalo zvieral dcérine útle plecia. No on si to ani neuvedomoval. Jeho žena bola pre neho iba neviditeľnou, skoro bezváhovou muškou.

Dominiku popudilo, že ju otec vidí v takom svetle, že má o nej taký názor. Vraj sa vláči s kdekým! Už nebude ďalej znášať jeho urážky. To teda nie!

 

 

Natália zhodila zo seba osušku, zostala nahá. Cez závesy na okne na ňu dopadalo mäkké svetlo. Odblesky mesiaca. Chvíľu len tak stála, v strede izby, jemne sa dotýkala svojej pevnej pokožky, pŕs, brucha, stehien a odrazu začala plakať. Neplakala už naozaj dlho. Slzy sa jej valili z očí, stekali dolu lícami, pálili jej dušu. Plakala nad zničeným dospievaním, skazenou identitou, nad stratou slušnosti a lásky. A osamelosťou. 

Tak strašne to na ňu doľahlo, až sa jej telo otriasalo vzlykmi, ktoré boli čoraz hlasnejšie, ani si to neuvedomovala.

Mimovoľne pristúpila k nízkej komode, kde mala pod spodnou bielizňou skrytý malý nožík. Prstami prehrabla naskladanú bavlnu, až natrafila na jeho ostrie. Pevne ho uchopila do dlane. Ľahla si na posteľ, stále nahá. Bledá pokožka jej svietila v šere ako pokožka nýmf zo starých obrazov.

Oprela sa o stenu, nohy vystrela pred seba. Celá sa chvela, aj jej myšlienky boli úplne rozochvené. Chytila nôž medzi palec a ukazovák a pritlačila ostrú hranu na pokožku. Pocítila bolesť. Uvidela tenký prúžok krvi. Pomaly sa rozpíjal. Krv sa hromadila. Tak to má byť. Potrebuje byť potrestaná za to, čo robí. Za tie hnusné poklesky, ktoré za posledný rok napáchala. Posúva tenučkú hranu ďalej po stehne, vyššie a vyššie. Červená čiara sa vyníma na bieloskvúcom podklade ako pochodeň. Ako fakľa slobody. Syká od bolesti, ale áno, zároveň sa oslobodzuje. Dobre. Ešte raz. Ešte jeden rez. Už je to lepšie. Svedomie má ľahšie. Veď trpí. To je správne. Utrpenie, bolesť, to ju môže vykúpiť z hriechov. Aj Ježiš trpel. A ako trpel! A zďaleka nie za veci, aké má na svedomí ona. Stále je to málo. Málo... Tak len reže, čiary pribúdajú, až je duša pokojná.

 

 

Čím viac sa blížil k tomu osudnému momentu, tým viac sa ho chytala až horúčkovitá roztržitosť. Je správne to, čo robí? Bude to naozaj očista jeho dcéry, alebo sa len snaží týmto ťahom odčiniť svoje vlastné zlyhanie? Je to snaha očistiť seba samého? Kdesi raz počul, že špina nezmizne, iba sa presunie. Nejde mu iba o to? Presunúť špinu? Celkom spotené dlane utrel do nohavíc a otvoril priehradku. Vybral z nej pištoľ. Ruky sa mu neovládateľne chveli, akonáhle mu spočinula v dlani. V hlave mu desivo buchotalo, myšlienky sa miešali jedna cez druhú, nedokázali sa zastaviť a logicky skorigovať. V ústach mal púšť, na tele slanú mokraď. Všetka vlhkosť z neho vyšla cez póry kože na povrch, vo vnútri zostal celkom vyprahnutý. Potreboval by sa niečoho napiť! 

Civel na vražednú zbraň, telo mu meravelo. Zľakol sa, že zostane celkom paralyzovaný a nebude tak môcť vykonať ten nezmazateľný čin, vraždu. Kristepane! A chce ju naozaj spáchať? Je z hĺbky duše presvedčený, že iba to je riešenie? Vražda! To slovo ho naozaj desí. No prečo až teraz, keď je od nej len na krok? Keď má o pár minút stisnúť kohútik? Má však skutočne v sebe toľko guráže, odvahy a cynizmu, aby zabil človeka? Je skutočne vyvolený? Vyvolený dať spravodlivosti zadosť? Predstavil si, ako guľky párajú telo, ako sa trieštia o kosti, ako narúšajú vnútornosti. Prišlo mu zle. Doslovne. Z čela sa mu lial pot, nestačil si ho utierať. Pokožka pod ním ho svrbela a akoby navierala. Urobil vo svojom živote toľko chýb, prečo sa chce dopustiť ďalšej? Prečo bol tak neomylne presvedčený, že iba vražda je riešením? Pomsta, bude to predsa pomsta! Zháčil sa vzápätí. Čo za myšlienky si to nechal pripustiť? Ako môže vôbec pochybovať? Ten človek je ako hnida. Živí sa zo svojich obetí. Je to parazit a tie treba zlikvidovať. V záujme všetkých. V záujme mladých dievčat, v záujme jeho dcéry! Nie je iné riešenie.

 

 

„Viete, národy sa oddeľujú, narušujú sa putá ľudskej spolupatričnosti, namiesto toho, aby sa spájali.“ Pokračoval, ale už s určitým pátosom. V sede sa predklonil, oprel si lakte o kolená a začal vzrušene gestikulovať. „Zdá sa mi to nespravodlivé, sebecké... chrániť blaho jedných pred nedostatkom druhých. Veď predsa táto zem patrí nám všetkým. Prečo potom niekto určil hranice a zadelil ľudstvo do akýchsi skupín, etnických kolónií, ktoré majú pred sebou samé prekážky, bariéry? Kto vlastne? My Arabi hovoríme, že celý svet je Božím chrámom. Je chrámom pre všetkých. Chápete?“ vychrlil zo seba takmer jedným dychom. 

Oliver si uvedomil, že má pravdu. Ale mohol to on sám nejako ovplyvniť? Mohol urobiť nápravu? Bol ako nepatrná častica vo vesmíre, sám nezmôže nič.

„Súhlasím s vami. Ale, viete, ja sám to nezmením. Žiaľbohu.“

„Áno, áno, viem, že vy jediný to neovplyvníte. Ale keby sa pridal každý, kto uvažuje podobne, možno by sa veci pohli k lepšiemu,“ zapolemizoval. „Múry sa predsa dajú búrať...“ doložil.

„Priznám sa, že som doteraz o tom takto neuvažoval. Zrejme preto, že mám to šťastie patriť k tej druhej skupine, ktorá má hranice otvorené všade. No keď sa na vec pozriem z vášho uhla pohľadu... už rozumiem vašej snahe o zlepšenie alebo nápravu. Je to vážne frustrujúce, nedokázať si pomôcť a pritom tak veľmi chcieť. Prečo mi nikdy nenapadlo, ako sa môžete cítiť? Takto uzavretí, ohraničení.“

„Dôležité je, že ste to pochopili. Aj to je krok dopredu. Veľa ľudí si to neuvedomí nikdy. Viete, u nás máme jedno príslovie: Nenávidíme mnoho ľudí len preto, že sme pohodlní hľadať možnosť, ako ich milovať,“ vznešene odrecitoval. „To hovorí za všetko,“ dodal a veľavýznamne žmurkol.

„Hm, to príslovie je naozaj príznačné. A pravdivé,“ prisvedčil zadumane Oliver a pomyslel si na svojho otca. Nadhodil do vzduchu hadicu, aby ju mohol viac dotiahnuť k sebe. Už sa začala napínať a on mal pred sebou ešte celý jeden záhon pod palmami na konci dvora. Pritom nechtiac prúdom vody ostriekal mačku, ktorá práve prebehovala okolo. Zamňaučala a bleskovo zmizla za kmeňmi širokých paliem. Kútikom oka pozrel na domáceho, či si to všimol. No zdal sa byť čímsi hlboko zaujatý, mokrú mačku vôbec neregistroval. Len čo z neho spustil zrak, začul ho znovu prehovoriť.

„Ľudia sa musia toho ešte veľa učiť. Vynakladajú príliš veľa zbytočnej energie na rôzne nezmysly, zbytočnosti...“ Obrátil k nemu hlavu, aby mu dal najavo, že počúva.

„Napríklad, keby sa namiesto zbrojenia upriamili na ochranu planéty, vzdelávanie, práva bezprávnych, upevňovali solidaritu medzi národmi bez ohľadu na farbu pleti, viac pomáhali chorým, chudobným, nemysleli len na vlastné blaho, vyzeralo by to s nami omnoho lepšie. Čo myslíte, je na tom kúsok pravdy?“  hodil na neho skúmavý pohľad. Oliver pochopil, že domáci sa dostal do varu a začal s filozofickými úvahami, ktoré mal tak rád a na ktoré on dnes nemal vôbec náladu. Ešte tak preberať ich večer pri bafkaní vodnej fajky, to by šlo. Ale teraz ráno a navyše s vidinou takého sľubného dňa, sa mu zdalo príliš, aj keď vedel, že jeho myšlienky mali vždy hlavu aj pätu, že mal čo povedať. No už vážne strácal záujem ďalej rozoberať etnické, rasové, či politické otázky. Nie dnes. A už toho bolo na skoré ráno aj tak dosť.

„Ako vždy, hovoríte múdro,“ nakoniec sa ozval, ale nanajvýš stručne. Myslel si, že ho tým odradí. No, mýlil sa.

„Pozrite sa napríklad na ustavičné trenice Izraelu s Palestínou, teda arabsko-izraelský konflikt. Koľko ľudí tam už zišlo zo sveta... z jednej aj druhej strany. A prečo? Pre územia, hranice. Nikto nie je spokojný s prímerím, každý chce mať svoje vlastné a jedinečné teritórium. A každý má svoju pravdu. Židia aj Arabi. No, aká pravda v skutočnosti je? Kto naozaj dokáže, ako to bolo pred dvetisíc rokmi? Naozaj boli Židia obratí o svoju krajinu? Kto je tam vlastne doma? Jedni hovoria to, druhí zase ono. Prečo sa ale nemôžu jednoducho dohodnúť? Arabom by som vytkol agresiu, vyvracajú naše zásady, presvedčenie o vzájomnej spolupatričnosti. Ale ani Židia tiež nezaostávajú, nárokujú si čoraz viac. Ba povedal by som, že začínajú mať šovinistické maniere. Tie ich spory nemajú konca a podľa mňa ani tak rýchlo neskončia. Sú to však len moje domnienky. Ach,“ vzdychol odrazu, „nechal som sa uniesť. Nudím vás. Mali ste ma zastaviť.“ Skrížil pred sebou ruky na znak ukončenia tejto debaty.

„Nie, o nude nemôže byť ani reči. Sú to zaujímavé úvahy. To určite. Len mám ešte akýsi zaspatý mozog, nemôžem s vami diskutovať, nejako mi to nemyslí,“ povedal Oliver v nasilu vylúdenom úsmeve. Práve sa dostal na koniec záhonu, až do zadného dvora pod palmy a pozrel na oblohu. Pomaly sa na ňu štveralo slnko, ovzdušie sa rozohrievalo. Preliala sa ním radosť z nádherného dňa. Domáceho reči však kazili jeho idylickú príchuť.

logo

stáhnout mp3