Kniha v rozbehu

 

Izba mojej dcéry.

Tri krát dva metre.

Šesť metrov štvorcových oliznutých ostýchavým súkromím osemnásťročného dievčaťa. Napätá temnota rozblikaná záchvevmi húževnatého plameňa pomaly dohárajúcej sviečky. A tiež nasiaknutá clivotou.

Šesť metrov štvorcových. Málo či veľa pre mladé dievča, skoro ženu? Alebo primerane?

Prečo ma to zaujíma až teraz?

Zostal som visieť tesne pod plafónom. Odtiaľ pozorujem dcéru. Ninu. Moje dievčatko. Stále ma volá. A ja som už tu.

Odkedy som ju videl naposledy, dospela. Poznať to na nej. Má hlbší výraz v poblednutej tvári, črty málo oťaželi.

Leží, viečka privreté, okolo tváre rozhodené tmavé vlasy. Na perách prilepené moje meno.

Presuniem sa trochu nižšie, bližšie k nej. Plameň sviečky sa rozblázni, jeho odblesky tancujú po vanilkových stenách izby.

Nina sa pomrví, dúhovky farby horkej čokolády sa zobudia, hľadia rovno na mňa.

Krátko dýcha.

Jej myšlienky ma k sebe stále hypnoticky priťahujú.

Viem, že ma nemôže vidieť, no zdá sa, že ma vycítila. Počujem zvýšený tlkot jej srdca. Horúčkovito pulzujúca tepna nadvihuje tenkú kožu na krku.

Vystriem svoju imaginárnu ruku, narovnám priezračné prsty, chcem ju pohladiť po líci. Uistiť ju, že som pri nej. Že myšlienky ju neklamú.

Slabý záchvev.

Strhne sa, oči sa dvihnú o stupienok vyššie. Impulzívne si skryje tvár do dlaní. Je mi jasné, že som ju vyľakal. No ako inak ju mám presvedčiť, že som prišiel? Za ňou.

Moje hmlovité telo sa zavlní neistotou, žltý plameň zároveň s ním. Všetko len zhoršujem. Nina schytí prikrývku, prehodí si ju cez hlavu.

Pobabral som to.

Vyšiel som zase hore k stropu.

Viem, že sa bojí. No zároveň cítim jej zmätenú radosť z toho, že som tu. Že sa jej podarilo privolať ma. Zmáha ma túžba objať ju, pritúliť k sebe. Som si však vedomý toho, že táto túžba zostane navždy nenaplnená. Boli časy, keď to išlo. Keď som to mohol robiť dennodenne, no ja som to nerobil. Akosi nebolo kedy.

Naozaj nebolo?

 

 

Tak som si teda začal s našou šedou myškou.

Musím však podotknúť, že ani ja som nebol nijaký krásavec, no nikdy to u mňa nepredstavovalo väčší problém. O ženy som núdzu nemal a ony sami tvrdili, nezávisle od seba, že zo mňa „čosi“ vyžaruje. Čosi, čomu sa nedá odolať. No ani jedna z nich to nevedela bližšie špecifikovať.

To isté mi po nejakom čase povedala aj Hana. Teda som sa na to spoliehal. Na to „čosi.“

Naša láska postupne nabrala ohromný rozmer a prvýkrát vo svojom živote som si uvedomil, že som naozaj šťastný. Náš svet bol načisto dokonalý. Prítomnosť krásna, budúcnosť nás netrápila. Duše sa nám spojili v jednu.

Milovali sme dlhé výlety na mojom obstarožnom, no stále spoľahlivom červenom chrobáku, aj keď do neho pri daždi trochu zatekalo, chodila so mnou k rieke chytať ryby, čo ju zakaždým dokonale pohltilo, vychutnávali sme si opekačky s dymom nasýteným vôňou opečenej slaniny a každú nedeľu sme zakotvili v kine. Mala rada filmy rovnako ako ja. Počúvali sme Beatles, Police, Pink Floyd, Queen, bavilo nás tancovať bláznivé disco.

Navyše, Hana opeknela. A získala šťavu. Naozaj. Rozhodne to robila tá zamilovanosť. Tvár jej zmäkla, pohľad dostal náboj. Vlasy farby zoschnutého lístia, dlhé skoro po pás, si nechala o niečo skrátiť a zostrihať, začala sa líčiť, lepšie obliekať. No mohol som si priať viac?

Trvalo presne sedem mesiacov a päť dní, kedy som ju požiadal o ruku. Nebolo to nič svetoborné, ale ani celkom tuctové. Prsteň som si vyhliadol vo výklade klenotníctva raz cestou z práce. Už som viac-menej poznal jej vkus, tak som pevne dúfal, že ju tým kúskom bieleho zlata a jemne blýskavého kameňa nesklamem. Nosil som ho vo vrecku nohavíc asi týždeň a neustále rozmýšľal nad tým, kedy a ako to „vykonať.“ Hlavu som mal prázdnu ako balón, nevedel som na nič prísť. Potom nadišla jedna slnečná sobota. Vybrali sme sa na túru. Nie dlhú, bol to vcelku nenáročný výstup k zopár, ešte ako-tak stojacim, polorozpadnutým skalám, teda k zrúcanisku hradu asi dve desiatky kilometrov za mestom. Osudový dar pravdaže spokojne odpočíval vo vrecku džínsov. Slnko v tvári, modrá bezoblačná obloha, voňavý júnový vzduch, sladká idyla lahodného popoludnia, to všetko mi navodilo tú správnu atmosféru a keď sme si sadli na opustený ostrov trávy medzi skalami, odtrhol som akési fialkasté strapaté kvety, ktoré vyrastali hneď po mojej pravej ruke /dodnes sa pýtam, či neboli chránené zákonom/, z vrecka som vydoloval tmavohnedú škatuľku, kľakol si na koleno a so slovami: Vezmeš si ma? som jej všetko podal do rúk. Poriadne spotený a strémovaný. Bezpochyby som ju vyviedol z miery, no jej šok trval iba pár sekúnd. Potom sa na mňa vrhla a zaslzila mi na ramene. Prirodzene, povedala ÁNO.

 

 

Hana s uspokojením dorátala bankovky a opatrne ich vložila do papierového vrecka s modrým logom banky. Spolu s peňaženkou ho strčila do veľkej kabely, ktorú nosila do práce a oprela ju o kreslo oproti sebe. Zavrela hrubý zošit s pevnými doskami, do ktorého si pedantne, položku za položkou, zaznačila výdaje a príjmy domácnosti za posledný týždeň. Takto to robievala odjakživa. Strany boli úhľadne popísané číslicami, nenašli by ste tu jedno preškrtnutie, kadejaké bočné výpočty, či čmáranice. Tento zošit bol účtovne dokonalý. Mala jednoducho ekonomického ducha. To sa jej nedalo uprieť.

Bola nedeľa, omamné júlové popoludnie. Za oknami domu si slnko svojou silou podmaňovalo mesto, dokonca aj vietor akoby ochromel od jeho útočiacej páľavy. Ťaživé ovzdušie v izbe rozbíjali vrtule veľkého ventilátora, ovievali moju spotenú ženu. Ochladený zvírený vzduch jej podvihoval medené vlasy, odhaľoval orosený krk a ramená. Hľadel som na ne a predstavoval si, aké to bolo, keď som sa ich ešte mohol dotýkať, keď som ju mohol mať celú pre seba. Bolo to síce dávno, no spomienky sa predo mnou odrazu odvíjali ako na filmovom plátne.

Biela nahota kde-tu narušená slabými hrdzavými pehami, posteľ, rieka, tráva, auto, ústranie lesa... tam všade som ju videl nahú, tam všade sme spájali naše telá v jedno. Kedysi. Neskôr prišlo prázdno. Telesná prázdnota. Jej prázdnota a hluchota.

Prestal som snívať. Zastavil som film, druhú časť si dopozerám neskôr.

 

 

Ohromenie. Úžas.

Fakty.

Nebolo pochýb. Čierne na bielom.

Anonym.

Prerod.

Sklamanie.

Takúto som Hanu nepoznal. Mohla sa takto zmeniť za jediný rok? Alebo som si jej, musím to povedať priamo, ohavných schopností za života nevšimol?

Iba jedinci s oslabeným sebavedomím sa znižujú k podobným veciam.

Nešťastníci prehnití zlobou, závisťou, nenávisťou.

To sú autori anonymov.

Bola Hana taká nešťastná, zúfalá? A zatrpknutá?

Áno, bola! kričí vedomosť.

Zosmutnel som, trochu sa stiahol.

 

Písmená sebavedome trónili prilepené na papieri formátu A4, tvorili jeho slabú tretinu. Všetko ostatné sa belelo snehovou prázdnotou. No tie slová naskladané navrchu hárku mali takú silu, ako keby zaberali celú jeho plochu. Boli ako odporný sliz.

Pľuvanec.

Hnus.

Moja žena udavačka.

Vôbec, ale vôbec sa mi to nepáčilo.

Bolo mi to protivné.

Zhora sa zase ozval smiech.

Hana strany novín, v ktorých narobila diery, skrčila a šmarila do koša. Ostatné vložila späť do lavice. Ešte nejaký čas sa dívala na svoj výtvor, hrýzla si pritom kožu okolo nechtov, potom ho pedantne preložila na polovicu a vopchala do obálky.

Hľadel som na ňu s najhlbším sklamaním, akého som bol len schopný a najradšej by som jej ten kus prehnitej špiny vydrapil z rúk a nadobro ho zmietol z povrchu zemského. No až také kompetencie som nemal.

 

   

Začiatkom júna Nina s ľahkosťou a bez akýchkoľvek problémov absolvovala maturitné skúšky, takisto skúšky na vysokú. Zakaždým som jej bol nablízku a myslím si, že ona moju prítomnosť cítila. Určite sa nemýlim, ak poviem, že ma cíti stále. Stáva sa, že sa na mňa usmeje, hoci ma nemôže vidieť. Vtedy sa snažím využiť svoju energiu a nejakým výrazným gestom jej dám najavo, že som pri nej. Napríklad zacapím otvorené okno, či pošuchnem voľajakú vecičku v okolí alebo sa len narýchlo okolo nej obtočím. Spôsobím tak menší prievan. Nič desivé alebo neprimerané.

Ba dokonca by som povedal, že zábavné. Pre obidvoch.

Nepotrebuje už meditovať a zažínať sviečky.

A neuteká sama pred sebou.

Keď o tom hovorí Dolfimu, nepokladá ju za nenormálnu. Iba si ju zakaždým mlčky vypočuje a uzavrie to slovami, hoci mierne zatrpknuto: Hm, museli ste sa mať fakt radi.

Nijaké: Počuješ sa, čo hovoríš? Nemáš to v hlave asi všetko v poriadku... Také bludy! Ako sa to stávalo u Hany.

No ale aby som sa vrátil k tomu, čím som začal...

Prijali ju na všetky tri školy, potrebovala si iba vybrať.

Tú, ktorá bola v hlavnom meste, vylúčila. Iste tušíte, z akého dôvodu. Áno, kvôli Dolfimu. Odrazu si nevedela predstaviť život bez jeho, takmer dennodennej, prítomnosti. Zovrelo jej žalúdok, keď si na to len pomyslela.

Z tých zostávajúcich to už ťažký výber nebol, rozhodla sa pre politológiu. Pravdu povediac, divil som sa jej. Čo môže byť kontroverznejšie, antagonickejšie, nevraživejšie ako práve politika? To sa chce brodiť tým bahnom? Alebo rovno do neho padnúť? Naozaj si trúfa púšťať sa do rieky plnej krokodílov a žralokov?

Hana ju v tom rozhodnutí podporovala, videla v ňom určité záruky. Skvelú, zmysluplnú budúcnosť.

„Vážne ma teší, že si sa dala na tú politiku. Ktovie, možno to dotiahneš tak ďaleko, ako Dolfiho otec.“ Povedala jej v jeden neskorý letný večer na balkóne. Sedeli tam hádam dobrú hodinu, medzitým si do úst hádzali kocky schladeného melónu a pritom pozorovali farebné metamorfózy pomaly končiaceho denného svetla. Raz mali tváre obliate jasnou žltou, potom ich zavalila lososovoružová, aby následne zvíťazila sýta purpurová, ktorá ich z ničoho nič vrhla do ťaživých tieňov.

Ja som sa vznášal nad nimi, občas sa k jednej alebo druhej privinul a nežne im dýchal na krk.

Nebyť témy, ktorú načala moja žena, bol by to vskutku idylický večer.

Pre všetkých troch.

 „Noo... práve tam by som to dotiahnuť nechcela. Celkom určite. Ja chcem robiť čistú politiku. Aby som sa nemusela hanbiť za to čo poviem alebo urobím... žiadne špinavosti.“ Oponovala jej vehementne Nina a pritom si zložila nohy z balkónového zábradlia, o ktoré ich mala dovtedy opreté. „A nechcem strkať hlavu do piesku akože mňa sa to netýka... že tie svinstvá nevidím. To robia ľudia radi a často... nechcú vidieť, nechcú počuť. Tadiaľ ale cesta k lepšej spoločnosti nevedie. Ako keby dávali takým praktikám politikov súhlas. Pritom vnútorne protestujú. K čomu to speje? Táto spoločenská pretvárka. Ľuďom chýba sebavedomie. To je môj názor. Ak by dali nahlas najavo svoju nespokojnosť, ukázali jednotnosť, politici by dostali strach. Ono je to však naopak. Národ sa bojí politikov. Bojí sa ukázať svoju moc, ktorú nesporne má, protestovať, vzoprieť sa. A potom, že si beztrestne prekvitá klientelizmus, korupcia a vytvára sa jedna veľká spleť špinavých praktík... o morálke a etike sa im jedine len sníva.“

Obrátila sa, z parapety okna vzala zapaľovač, krátko ním škrtla a zapálila knôt sviečky skrytej v sklenenej nádobe, položenej na malom plastovom stolíku medzi prázdnymi miskami od melónu. Ležala na ňom aj škatuľka marlboriek, z ktorej Hana jednu vybrala, strčila ju do úst a posunkom Nine naznačila, aby jej pripálila. 

„Mala by si s tým prestať.“

Poznamenala dcéra.

„Ja viem. No upokojuje ma to.“

„Si z niečoho nervózna?“

„Vlastne ani nie. Raz sa toho zlozvyku zbavím. Uvidíš.“

„Nechápem, prečo si vôbec začala.“

„Ani ja.“ Zasmiala sa moja žena a spolu so smiechom jej z úst vyšiel šedý dym, ktorý mnou okamžite prestúpil, pretože som sa pohyboval práve v jej blízkosti. No necítil som nič. Iba cezo mňa prešiel. To bolo všetko. Hana za môjho života nefajčila. Prekvapilo ma, keď som ju uvidel prvýkrát, po mojom návrate, s cigaretou v ruke. Vôbec mi to k nej nepasovalo, no nazdával som sa, že začala vtedy, keď nastúpila do novej práce. K notárovi. Fajčili tam všetci. To už som zistil.

„Kde sme to skončili?“ Znovu si zhlboka potiahla. „Aha... pri čistej politike. Si priveľká idealistka moja milá. Nemysli si, že zmeníš svet. Koľkí sa už o to pokúšali. Stratíš sa v ňom, ak sa nenaučíš uvažovať aj inak... racionálne, s nohami pevne na zemi, ak neprestaneš rojčiť. O tom politika nie je. A platí tam jedno: Kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť. Kto nevyje, príde o hlavu. Ale veď časom na to prídeš aj sama. Potom ti to pripomeniem.“ Mudrovala Hana. „Každopádne si myslím, že si si vybrala dobre.“ Potľapkala ju dobromyseľne po ruke.

Skutočne bola rada, že si Nina zvolila taký triezvy odbor, ako ho nazvala. Dúfala, že jej celkom vypudí z hlavy tie podivné spirituálne nezmysly, a až iritujúcu uzavretosť. Nadobudla presvedčenie, že práve Dolfi otvoril jej dcére oči a vrátil zdravý rozum. Áno, už vážne o dcére pochybovala. Sympatie k nemu nadobudli nevídaný rozmer po ohromujúcom zistení, že jeho otec je veľké zviera vo vysokej politike. Dokonca jedno z najväčších zvierat. Mocný muž. Šéf celého sociálneho programu. Minister.

Bola vskutku šokovaná a zároveň unesená.

To bolo terno!

 

 

Sedeli v jednoducho zariadenej obývačke a zároveň spálni na širokom gauči s bielo-modrým pásikavým čalúnením, vlastne z bielej bola už dávno šedá, ktorý toho pamätal veľa, s nohami skrčenými pod sebou a s taniermi v lone. V izbe bolo naozaj málo nábytku, žiadne zbytočnosti, no aj napriek tomu nepôsobila odpudivým dojmom. Možno to robil fakt, že bola otočená na juh a v podstate ju celý deň až do večera presvetľovalo slnko. Rozprestierala sa v nej príjemná polahoda.

Ich rozhovor nenásilne sprevádzala jazzová hudba z prehrávača. Cez otvorené okno prúdil do izby teplý júnový vzduch, prečisťoval byt od ťažkých pachov váry.

„Viac-menej musíš byť poriadne obozretná, lebo v podstate nevieš, kto je naozaj na tvojej strane. Kto je s tebou len kvôli tvojmu otcovi, veď čo ak by ho niekedy potreboval, a kto bez bočných úmyslov. Iba kvôli tebe samému. Bolo dosť ťažké vyznať sa v tom. Ľudia vedia byť ako chameleóny. Menia farby ako sa im to práve hodí. Párkrát som naletel. Potom som si už nikdy nebol načistom. Najlepším riešením bolo, zachovávať si odstup. A preto priveľmi ľuďom nedôverujem. Keď tak nad tým uvažujem, tých výhod zase až tak veľa nebolo. Pokiaľ sa dá, nepriznávam sa k nemu...“

„Si zatrpknutý.“ Utrúsila Nina a opatrne na neho pozrela spod čierno-čiernych mihalníc.

Položil dokonale prázdny tanier na stolík pred nimi a tiež sa jej zadíval do očí.

„Tebe to môžem povedať, patríš už do môjho života. Síce krátko, no akoby sme sa poznali roky. Aspoň ja to tak cítim. Si jediný človek, ktorému dôverujem. Nemám ho rád. Môjho otca. A myslím, že ani on nemá rád mňa. Odjakživa. Celkom určite som pre neho veľkým sklamaním. Aj keď som nikdy nepochopil prečo. Neviem presne čím to je, no pri ňom sa vždy cítim tupo a prázdno. Celkom bezvýznamne. Asi je to zakomplexovanosť. Bola mi vštepovaná, odkedy si pamätám. Málokedy som mu v niečom vyhovel. Bál som sa čokoľvek spraviť, lebo som si nikdy nebol istý, či je to správne, či mu ulahodím. Som skutočne rád, že tam už nie som, že som preč, že som sa vymanil...“

 

 

Keď mi to podozrenie skrslo v mysli, mal som pocit, že sa udusím a doslova mi prišlo zle. Hoci som samého seba uisťoval, že to by mi Hana neurobila, veď sme sa predsa mali radi, rozumeli si, vždy sa na veciach dohovorili, čo pre mňa znamenalo dosť výrazný prvok nášho spolužitia, postupne ma myšlienka nevery tak opantala, až som už nedokázal myslieť na nič iné. Bolo to ako keby som užíval po malých dávkach jed a ten ma sakramentsky pomaly zabíjal. No nespýtal som sa jej na to priamo. Bránila mi v tom hrdosť. Tak sa ponížiť a vedome prejaviť žiarlivosť? Bez dôkazov, iba na základe akýchsi domnienok? Nie, to som odmietal. Radšej som sa zhrýzal a fantazíroval.

Ako keby som vás teraz počul; Úzkoprsý trkvas, márnomyseľný blázon!

A potom v jeden podvečer zazvonil telefón. Zdvihla Nina. Vraj: Mami, pre teba... nejaký pán. Tuším Mikuláš alebo on je z Mikuláša? Liptovského Mikuláša? Neviem... nerozumela som mu celkom dobre.

Takmer som zošedivel a stuhol na ľad. Premohlo ma hlboké presvedčenie, že keby som chcel v tej chvíli vstať z gauča, na ktorom som práve sedel, istotne by som sa rozpadol na niekoľko kusov. Ako dom pri zemetrasení alebo pyramída z kariet, keď do nej ťuknete prstom. Dokaličil by ma aj najmenší pohyb. Taká ma zasiahla meravosť.

Hana nebola vo svojej koži. Okúňala sa rozprávať, snažila sa zakryť smiech, ktorý jej nadrapoval ústa, občas niečo iba zašepkala. Dotyčnému tykala, to som zachytil.

V tvári jej bolo badať šťastie. Už dávno som ho tam nevidel.

Potom zložila.

 

 

Aj keď sa moja žena v nasledujúcich dňoch a týždňoch usilovala pôsobiť veselo a bezstarostne, neprestal som z nej cítiť nepokoj a zmätok, ktorý v nej stále driemal. Mohla si hovoriť čo chcela.

Každý večer sme zavŕšili krátkym milovaním, no niečo pekné, čo bývalo medzi nami, sa stratilo do nenávratna. Akoby to niekto jedným ťahom vygumoval.

To obdobie bolo pre mňa naozaj veľmi zlé. Postupom času som sa začal meniť aj ja. Vnútorne som chladol. A menilo sa aj moje zmýšľanie. Úplne nevedomky. Nazval by som ho podprahové. Len som naraz zistil, že Hana pre mňa už nepredstavuje celý vesmír, že dokážem byť dlhšie bez jej prítomnosti a dokonca ma ten nový pocit voľnosti teší, že neskáčem kvôli každému jej rozmaru a nadobro som skončil aj s častými pozornosťami v podobe čokolád, kvetov, lístkov do kina, šatiek na krk, či fľašiek parfumov, hoci viem, že jej tieto maličkosti robili veľkú radosť. Jednoducho, zaľúbenie, ktoré trvalo v mojom prípade naozaj dosť dlho, bolo preč. Zmenilo sa na zvyk. A od zvyku nebýva ďaleko k nude, ľahostajnosti, odcudzeniu.

Neskôr sa to malo všetko potvrdiť.

No nebudem predbiehať, ešte bude dosť času na návrat do minulosti.

Zaregistroval som, že sa k domu blíži Nina s Dolfim. Zavesení do seba sa sťažka vliekli rozpálenou ulicou, ich postavy sa občas stratili v tieni stromov vysadených popri ceste.

Začal pofukovať silnejší vietor, šuchoril im vlasy, dcére lepil košeľu k telu, tvaroval pekné krivky.

Boli mladí, krásni, zaľúbení.

A slobodní.

Ak dovolíte, teraz sa budem venovať zase im. Čo poviete?

 

 

Očividne ťažko sa mu vracalo k tým spomienkam, preto to obšmietanie okolo začiatku. Neušla mi jeho nervozita, ani časté zatínanie čeľustí. Nina iba nečujne ležala pritisnutá k jeho boku, oči prižmúrené, vlasy ako zľahka dýchajúci oceán v temnej noci rozhodené na pruhovanej pohovke, dlaň položená v milencovej kľúčnej jamke.

„Počúvam ťa.“ Povedala.

„Tak sa to teda pokúsim nejako sceliť, dať tomu formu... Brat je odo mňa starší o sedem rokov. Mal v tom čase asi trinásť. Je to jediný normálny človek v našej rodine. A vieš, že v ten deň bola taká búrka ako aj práve teraz? Boli sme doma sami. Ja a brat. Bál som sa. Ešte dnes si pamätám, ako to buchlo tesne vedľa nás... v celom dome vypadla elektrina. Dovtedy som sa hral s počítačovou hrou. Chápeš... staré Nintendo. Komické postavičky a padajúce kocky. No ohromne ma to bavilo. Bol som z toho celý preč.“ Krátko sa zasmial. „Keď sme teda nemali elektrinu, sadol som si na parapetu okna a vyzeral mamu. Nejako pred obedom odišla k doktorovi. Tuším k zubárovi. Mňa mal na starosti brat. Bol skoro večer a jej stále nebolo. Potom prišiel z roboty otec. Nervy mu len tak hrali, vtedy bolo najmúdrejšie ísť mu z cesty. A keď sa dozvedel, že mama sa ešte nevrátila z mesta, proste šalel. Behal po celom dome, z izby do izby, kutral sa jej v skriniach, prehľadával vrecká na šatách, kabelky... hľadal dôkaz.“

 

 

Už som tam nezostával.

Už nehovorili.

Iba hľadali pocit istoty v dotykoch a vytrvale opakovanom telesnom spojení, čoho sú schopní naozaj len veľmi mladí, stereotypom a únavou nezaťažení, zamilovaní elévi.

Mali však pravdu. O mne a o Hane.

Aj o tom poznaní hraníc, no aj o chybách.

Naozaj ide o to, aby sa z nich človek naozaj ponaučil, pokiaľ nie je neskoro.

Ako tomu bolo aj v mojom prípade.

Teraz ma mrzí, že som si sám, mučivo vedome vytvoril pochybne iluzórny svet, v ktorom som si hovel, doslova a do písmena ako mucha v lajne, v jeho vykonštruovaných nepravdách, predstavách, mylnom presvedčení, že mi bolo ukrivdené snáď celým nedozerným vesmírom.

Moje zmýšľanie o živote bolo fatálne naivné, nebol som pripravený na nijaké pohromy, ktoré sú však jeho odvekou a nezmazateľnou súčasťou.

V tom utápaní sa vo vlastnej sebaľútosti som zmeškal toľko vecí!

A potom... prekročil som hranice, o ktorých sa zmieňoval Dolfi.

Na niektoré poznatky človek počas svojho krátkeho života jednoducho nedozrie.

Nevyvíja sa tak, ako by sa od neho očakávalo.

Opakuje chyby znovu a znovu.

Áno a potom ľutuje...

Tie deti uvažujú nadmieru rozumne.

A aby som ešte vyjadril svoj názor k Dolfiho príbehu... vskutku otrasné. Bolo mi toho chlapca ľúto.

Rozhodne prežil žalostné detstvo, dospievanie a i keď sa teraz snaží pôsobiť tvrdo a nad vecou, démon minulosti mu chladne účelovo neprestáva stúpať na päty.

Mňa totiž neoklame.

 

 

Keď som sa už dosť nahľadel do sychravého prázdna ulice, schytil som z nízkeho taburetu svoj tmavomodrý froté župan /spával som iba v pyžamových kraťasoch/, prehodil si ho cez plecia a skoro nečujne sa vytratil zo spálne. S pohybom zlodeja. Z postele sa ku mne šírilo napätie ako tenké elektrické vedenie. Hana nepochybne načúvala každému môjmu nadýchnutiu, každému môjmu kroku. Skrytá pod prikrývkou. Vedome utajená. Nedobytná.

Vnímal som to ako zákernosť. Pritom moje správanie nebolo o nič lepšie.

Skrývali a zatajovali sme svoje city pred sebou navzájom.

Teraz to už nahlas priznávam.

Na záchode som mal opäť problémy. Moje hemoroidy si v poslednej dobe dovoľovali už naozaj príliš. Jasnočervená krv farbila biele steny misy, aj vodu v nej, a ja som sa už asi po tisíci raz zaprisahával, že s týmto mojím skrývaným a deprimujúcim problémom zájdem konečne k doktorovi. Duša sa mi zvíjala strachom, nervozitou, odporom, preklínal som celý svoj nepodarený život. V najhorších chvíľach som bolesť čičíkal obviňovaním všetkých ľudí naokolo, okrem seba samého.

Dnes už viem, aké bolo šialené a nanajvýš nezodpovedné, detinské spoliehať sa na hojivú vieru, že ako tá nepríjemnosť prišla, tak aj zmizne. Priečilo sa mi s tým chúlostivými mrzutosťami zveriť Hane. Navyše za situácie v akej sa nachádzal náš vzťah, také intímne zdôverovanie už vonkoncom neprichádzalo do úvahy. Nikto netušil, čo sa dialo v malej miestnosti pri vchodových dverách, v ktorej som sa zdržiaval niekedy až nápadne dlho a prežíval tam so zaťatými zubami svoje bytostné inferno.

Viete si teda isto predstaviť, že keď sa z mojich útrob v to ráno valila krv, ako mi to vybičovalo nervy do krajnosti, zúrivosť sa miešala s hlbokou úzkosťou a vtedy sa ma opäť zmocnil intenzívny pocit čohosi fatálneho. V jednom momente akoby ma smrť olizla svojím, rozkladom páchnucim, jazykom. Len-len, že som sa nerozreval.

Keď som vyšiel z kúpeľne, po byte sa už plazilo slabé svetlo, ktoré sa dralo dnu cez okná oslobodené od závesov. Svet tam vonku si obliekol šedý kabát končiacej sa zimy, vietor pritom z neho celkom pomaličky rozfukoval drobné snehové vločky. Celkom ako keď si sfúknete z pliec lupiny, ktoré vám tam napadali zo suchej vlasovej pokožky.

Svet dýchal nenáhlivo a pokojne. Akoby na niečo vyčkával.

Hana sa už motala po byte, stúpala si pritom po spodkoch pyžamových nohavíc, nakoľko jej boli dlhé, a snaživo sa vyhýbala môjmu pohľadu. Vzájomne sme zahundrali „bré ráno,“ a otočili sa v kuchyni k sebe chrbtom.

Ja, vystresovaný zo svojho záchodového príbehu, ona podráždená zrejme z toho, že sa bude musieť premôcť a celý deň sa tváriť vľúdne kvôli môjmu sviatku.

Ten nápor našich pocitov bol taký silný, až som sa nazdával, že celá miestnosť buchne ako plynom naplnený balón.

Stalo sa. Napätie popustilo opraty.

Pleskli dvere chladničky.

„Všetko najlepšie.“

Naozaj to povedala, alebo sa mi to iba zamarilo? Boli tie úsečné slová iba výplodom mojej zúboženej mysle?

Otočil som sa.

Stála predo mnou vo veľkej fialkastej pyžame, s ohnutou chrbticou, v tvári ryžovobiela, v jednej ruke držala whisky, ktorú som mal rád, druhú mi neobratne podávala a raz nevedela, kam sa pozrieť.

Takto sme dopadli. Takto dopadla naša láska, prebehlo mi v tom okamihu hlavou. Nevieme si už ani pozrieť do očí. Naše manželstvo je ako šatstvo napadnuté moľami. Navonok nositeľné, vo vnútri samá diera.

„Ďakujem,“ horko-ťažko sa mi vydralo z úst, hoci som mal v pláne milo sa na ňu usmiať a vrúcne ju objať.

Miesto toho som jej iba vlažne potriasol ľadovým potom orosenou rukou, fľašu položil na pracovnú dosku a znovu sa otočil ku sporáku, na ktorom sa mi pomaly zohrievala voda na kávu. S ohavne ignorantským postojom.

Nepobozkal som ju, neprejavil nijakú ozajstnú vďačnosť, náklonnosť, lásku, hoci mi všetky tieto vlastnosti zmixované v jednu, vibrovali svalmi. Bol som neuveriteľne protivný. A chladný. Ten vtedajší chlad by sa mohol pokojne porovnať s týmto súčasným. Ibaže s rozdielom života a smrti.

Zachytil som sklamanie, ešte viac sa nahrbila, jej rozčarovanie sa ma svojimi chápadlami priam dotýkalo. Obtočilo sa okolo mňa, mierne priškrtilo, obmedzilo dýchanie.

Si nemožný, zlý! Bez chrbtovej kosti! Kričalo nebo v mojom vnútri. A peklo sa smialo zadosťučinením.

„Toto nemá význam.“ Zastonala. „Nevládzem ďalej.“

Voda na sporáku zovrela. Nalial som ju do pripravenej šálky s neskou, nedával som akosi pozor, preliala sa cez okraj a stiekla až k mojim bosým nohám. Skoro som tú páľavu nevnímal.

„Máš, čo si chcela. Nie je to moja vina.“ Prehovorilo peklo vo mne.

„Asi zle počujem.“ Vytreštila na mňa oči. Rovno sa tým šokovaným pohľadom do mňa zakvačila. Akoby sa mi zaryla ostrými nechtami do kože.

„Myslíš si, že mne je v tomto manželstve dobre? Že som šťastný? Omyl drahá. Je mi skurvene na hovno!“

„Ty si povedal, že je to moja vina?“ spýtala sa, ako keby ma nepočula.

„Nič také som nepovedal.“

Peklo triumfovalo.

 

 

Pán domu, navlečený do čiernych nohavíc s pedantne vyžehlenými pukmi a snehobielej košele, ktorú tlmila čierno-šedá kravata s neurčitým vzorom bez nápadu, však nehovoril nič, iba sa s vypúlenými očami ťarbavo popresúval popri malom dvanásťročnom Nissane, očividne otrávený z atakov páliaceho slnka. Svoju nechuť nad tým, že sa má kvôli synovmu autu presúšať po dvore zachvátenom úpekom, naozaj nijako neskrýval. Pripomínal obrovskú ropuchu, ktorá uviazla na súši. Dominantné boli oči. Raz vystrel sadlom obrastenú ruku, aby bezvýznamne poklopal prstami po nablýskanom rozhorúčenom plechu s miniatúrnym odrazom slnka a to bolo všetko.

Popritom neprestával ťažko funieť a utierať si mokré čelo do čistého rukáva košele.

Neprejavil nijaký záujem o nie bežnú skutočnosť, že jeho syn, ktorý sotva prekročil dvadsiatku, si drží svoj život pevne v rukách, že sa postavil na vlastné nohy bez jeho podpory, ktorú pohŕdavo odmietol, a dokonca sa vzchopil tak, že si zadovážil toto, i keď staršie, auto a on na tom neniesol nijakú zásluhu.

A to ho škrelo.

Cudzí ľudia sú mu vďační, len vlastné deti nie! Opovrhujú jeho pomocou. To si teda splodil synov! Len čo je pravda.

Nedal si ani minimálnu námahu, aby s ním aspoň naoko zdieľal radosť a hrdosť z vlastnej šikovnosti, ktorá sa mu nedala uprieť, usiloval sa pôsobiť tvrdo a odosobnene.

Vedome svojho rebelantského potomka trápil.

Pravdou bolo, že sa jeho autoritatívne ego navyknuté na absolútnu poslušnosť každého a všetkých nemohlo preniesť cez fakt, že ho už nevedel ovládať, že sa vzbúril, odišiel z domu a že jeho názory sa tvrdo bili s tými jeho.

„To dievča... koľko má rokov?“ utrúsil popod nos a popritom špicou naleštenej čiernej topánky nedbalo kopol do pneumatiky.

Dolfi spozornel. Ešte viac sa napol.

„Volá sa Nina.“

„Áno, Nina... zabudol som. Koľko jej je?“

„Prečo sa pýtaš?“ Dolfi, načisto vyburcovaný z otcovho správania, zaškrípal zubami. Už pochopil, že ho trestá. S hrejivým zadosťučinením. V duchu si nadával do idiotov, ako mohol byť tak neskutočne naivný, keď sa nechal viesť citmi a nie logickým uvažovaním a očakával od neho aspoň malý prejav náklonnosti. Ako si mohol čo len pomyslieť, že sa po toľkých rokov zmení zo dňa na deň len preto, že príde hrdý, slobodný, bez záväzku vďačnosti a navyše s preukázateľným tromfom svojej nepochybne úspešnej samostatnosti. Že ho bude akceptovať a prizná svoj omyl, keď sa vyjadril, že bez jeho pomoci bude načisto stratený? Ako mohol veriť, že bude na neho pyšný, na jeho schopnosti, milovanú Ninu, auto, ktoré si kúpil vďaka vlastnému dôvtipu a nezlomnej vytrvalosti, nie za jeho milodary? Mohol predsa vedieť, že nikdy neprizná prehru.

Blázon, bol čistý blázon! Už si plne uvedomoval, že otec čakal práve na takúto príležitosť. Teraz ho môže vytrestať za rebéliu, keď jeho direktívy odmietal brať na vedomie a po strednej škole sa rozhodol ísť si vlastnou cestou.

Lapil sa sám. Srdcom.

Myšlienky sa mu v hlave splietali jedna cez druhú, každú sa mi však podarilo zachytiť a stotožniť sa s ňou.

 

 

Svoju rolu neprávom obvinenej hrala znamenite. Aj ja by som jej bol uveril. Tak sa do tej úlohy vžila, že bola nakoniec sama presvedčená o svojej nevine.

Ach, Viera! Moja dávna roztúžená milenka. Ešte teraz si pamätám chuť tvojich náruživých úst, cítim v imaginárnych prstoch obliny tvojho nádherného tela, horúcu vlhkosť intimity, vidím holubičo-belavé iskrenie pokožky v plachom temnosvite podkrovnej izby, počujem tvoje pridusené vzdychy znejúce ako tá najkrajšia hudba, rinúce sa spomedzi tých najmäkších pier, aké som mal kedy možnosť ochutnať... cítim ťa celú! Prosím, už nehovor nič. Nezväčšuj naše previnenie, nedovoľ morálke padať ešte hlbšie, kriviť jej chrbticu, neživ klamstvá ďalšími klamstvami, povedala si dosť. Už netráp moju ženu! Maj srdce. Veď prežíva jednu kataklizmu za druhou.

Úpenlivo som k nej prehováral a dúfal, že to zaberie.

Akoby ma naozaj počula, nahodila neosobný výraz, chytila sa dreveného zábradlia a začala vystupovať po schodoch hore k svojmu bytu.

„Viac k tomu nemám čo dodať.“ Povedala, keď sa obrátila z polovice schodiska. Tlmené svetlo, ktoré na ňu dopadalo z okna na medziposchodí, z nej robilo prikrčenú siluetu. Na obločnú tabuľu smutne dopadali dažďové kvapky, ešte viac prehlbovali pochmúrnosť tejto beztak žalostivej situácie.

„Vlastne som ani inú odpoveď nečakala.“ Zareagovala Hana. Trpko sa usmiala, kostnatým zápästím sa oprela o zárubne. „A pravdaže si cením tvoju dôveru a úprimnosť.“ Zvolala ešte za priateľkou, ale s najväčším sarkazmom, akého bola schopná.

Pochybnosti neboli o nič menšie. Ani na okamih jej neuverila.

Viera zdvihla ruku na pozdrav, nasilu sa zazubila.

Nato sa skoro súčasne chodbou ozvalo priplesnutie dverí.

Ja som sa premiestnil k oknu, sadol si na parapetu a bez pohnutia sa dlho díval do šuštiaceho dažďa.

 

 

„Zapri sa do toho ešte viac! Chyť to pevnejšie. No tak hýb sa! Pohni, pohni! Na tri. Počítam... raz, dva... Drž to poriadne do riti! Čo si magor?“ vykrikoval s vypúlenými očami a celkom bezkrvný starší z dvojičiek na rovnako priesvitného a navyše na smrť vystrašeného brata. Obidvaja stáli skoro do pol stehien v kalnej vode neveľkého močiara skrytého medzi burinou a vysokou sitinou. Nohy vtlačené do bahnistého dna sa im každým zapretím rúk do šmykľavého podvozku auta, ktoré pri vyletení z cesty uviazlo zadnou časťou vo vode, prepadávali čoraz hlbšie. Neistý terén im bránil naplno zapojiť svoju silu. Zúfalo napínali svaly a zo všetkých síl sa snažili havarované vozidlo nadvihnúť, potlačiť o kus vyššie, stačil by možno len necelý meter na to, aby mohli otvoriť zadné dvere. Skúšali to neúspešne niekoľko minút a čas ukrutne letel. Ukrajoval zo života malého chlapca pripútaného v autosedačke s tvárou ponorenou v mútnej vode. Dvojičky videli len jeho útle plecia a vrch hlavy.

„Tri!“ zarevali naraz.

Auto sa zakolísalo, už sa zdalo, že ich snaha mala úspech, no opäť sa len sťažka zvalilo do močiara medzi spleť vodných rastlín.

Mladšiemu vybehli na bahnom zafŕkané líca slzy.

„Prosíím, prosím, zachráňte mi ho... prosím!“ kvílila na brehu zúbožená mladá matka, ktorá sa v šoku vyplazila z auta práve vo chvíli, keď sa k nej dorútili dvojičky a snažili sa jej nejako pomôcť. Až keď sa trochu spamätala, začala kričať, že má vzadu dieťa. Silné dioptrické okuliare jej spadli z očí ešte vtedy, keď sa počas jazdy zohýbala pre fľašku s ovocnou šťavou. Krajinu pred sebou mala rozmazanú, viac-menej ju schvátila dezorientácia, no aj napriek tomu si bola vedomá, že auto s jej synom je napevno zakliesnené v močiarnom múle a ona to nemôže nijako ovplyvniť. Bola absolútne bezmocná. Usilovala sa postaviť, rukami sa zadrapovala do polo vyschnutej trávy naokolo, nechty si pritom polámala až do živého, no načisto spustošené nervy ju zakaždým aj tak surovo hodili naspäť k zemi. Nohy nemali pevný základ, kosti akoby boli roztrieštené na milión úlomkov. Tak iba bezvládne ležala v pováľanej burine, nahlas drmolila domotané modlitby a s hysterickými vzlykmi prosila mladých mužov, aby jej syna zachránili. Odrazu ju naplo a biedny obsah žalúdka vyvrátila rovno pod seba. Nato sa prstami zakvačila do vlasov a začala si ich v celých chumáčoch vyšklbávať.

Vtedy som sa k nej priblížil a dvakrát jej do ucha zašepkal, aby sa nebála.

Počula ma, dvihla hlavu a splašene sa začala obzerať okolo seba.