Vždy sa vráť

Konečne priplával k nej, objal jej kolená. Z nosa mu kvapkala voda. Vošla mu rukami do mokrých vlasov.

- Kde si bol? Čakala som na teba. Myslela som, že si zaplávame spolu.

- Volal Dano, zase si nevedel s niečím rady.

Aj keď mal oči upreté priamo na ňu, zbadala na sekundu ich krátke uhýbavé mihnutie.

- Tak skoro? Preboha, čo chcel? A v sobotu.

Nikdy sa ho nepýtala na prácu, prečo to teraz robí?

- Nie je tak skoro, je osem preč a nie je to prvýkrát, čo volal cez víkend. A som jeho šéf, komu inému má volať? Podráždene odplával ďalej od nej. Neverila mu a zrejme to na nej zbadal. Bola si istá, že volal s ňou.

- Neviem, prečo sa tváriš tak urazene! Povedal som ti, že volal Dano! Chceš vidieť posledný hovor?

Postrehla, že sa snaží ovládať, hoci mu zaťatá sánka bláznivo pulzovala. Hneval sa na to, že ho podozrieva neprávom, alebo na to, že ho prichytila pri klamstve? Bol to iba jeho protiútok? Už nevedela, čo si má myslieť. Podozrievala ho pri každom slove, pri každom pohybe. Načúvala jeho rozhovorom, bola neustále v strehu. Vtedy večer síce povedala, že bude mať strpenie, ale bolo neuveriteľne ťažké žiť s vedomím, že je možno práve s tou druhou, keď nebol doma. Bolo to horšie ako vtedy, keď iba tušila. Teraz vedela a bolo to neznesiteľné. Niekoľkokrát za deň mu volala, chcela vedieť, ako sa má, kde je, čo práve robí. Nikdy predtým to nerobila. Nemusela, pomyslela si, vtedy mu verila. Netušila, dokedy takto vydrží žiť.

- Dobre, iba som sa pýtala. Na tom predsa nič nie je, alebo áno?

Snažila sa skryť nepokoj v hlase. Je také jednoduché vymazať čokoľvek v mobile, aj posledný hovor, veď nie je celkom hlúpa. A možno naozaj volal Dano, bol trochu zmätkár. Zopárkrát bol u nich doma, vyvaľoval už aj tak dosť vypúlené oči na ich dom, záhradu, na ňu. Vhupla do vody a priplávala k Igorovi.

- Už sa nemrač, nič sa nedeje, nebudeme si kaziť deň, – snažila sa ho pobozkať na odvrátenú tvár presvetlenú ranným slnkom. Profil sa strácal v tom nástojčivo silnom jase.

- Ja ho nekazím, - precedil cez zuby a vyskočil z bazéna. Nadobudol ostré kontúry. Videla, že je ešte namrzený, pocítila zvláštne zadosťučinenie. Prešla k schodíkom a pomaly vyšla aj ona. Nepočkal ju, ani sa neosušil. Naboso a mokrý prešiel rovno k domu. Na červenej zámkovej dlažbe zostávali za ním smiešne stopy.

Už nebola taká pokojná, ako keď sa zobudila do nového dňa. Načo začínala? Prečo ho dráždila? Bude musieť uchlácholiť jeho hnev, nemôžu predsa prísť rozhádaní k rodičom. Bože, mala taký pokojný život! Nebyť tej. Zahryzla si do pery. Zase ju premkla zlosť. Nie, nebola to zlosť, bola to nenávisť. Osuškou si pretrela mokré telo, zlostne ju hodila za seba, pohľadom pohladila záhon čajových ruží a pobrala sa so zovretým hrdlom za ním.

 

 

- Tak, Soňa, nemyslíš, že by si mi mohla o ňom niečo povedať? – ozval sa nečakane otec. Trochu ňou myklo. Dobre ju pozná, a možno je to na nej vidieť, že je zaľúbená, možno to z nej až kričí. Chvíľu bola ticho, tvárila sa, že je zaujatá malou lienkou, ktorá jej pristála na kolene. Podstrčila jej do cesty prst, ale bodkovaný chrobák sa nedal nachytať, napol drobné krídelká a odletel smerom k včelínom.

- Volá sa Igor. Ukazovákom obkresľovala uzlíky v bledom dreve akoby nič.

- To je všetko?

- Je mladší. Ale to nestojí za reč, sú to iba tri roky.

Každé slovo z nej liezlo ako z chlpatej deky. - Má malú firmu, stavebnú firmu, darí sa mu.

Rozmýšľala, čo povie ďalej. Vystrela dlhé nohy rovno pred seba, oprela sa lakťami o ne a podoprela si bradu. Hypnotizovala špice otcových topánok. - Je ženatý.

Počula jeho ťažký vzdych. Zrazu sa cítila pred ním trápne, ako malé dieťa, ktoré prichytili pri klamstve. Rozhnevalo ju to.

- Je to inak, ako si myslíš. Má ma rád, poznám to. Narovnala sa, takmer kričala. - S manželkou je iba zo súcitu, zo zvyku. Nemajú deti, – pokračovala rýchle.

- Aspoň že tak.

- Tiež som radšej, – frkla a zhodila z ramena čiernu mušku.

- Koľko ho poznáš? – upieral zrak na bielu pradúcu guľu pred sebou.

- Pol roka, ale som s ním skoro každý deň. Poznám ho už celkom dobre, – presvedčivo hovorila. Ani len brvou nepohol. Nevedela, čo si myslí, a to ju rozčuľovalo.

- Hovoríš, že je s ňou zo súcitu? – ozval sa znovu.

- Áno, chce sa rozviesť, plánoval to ešte predtým, ako poznal mňa.

Zrazu si sama nebola celkom istá tým, čo hovorila. Keď to teraz povedala nahlas, zdal sa jej argument o súcite smiešny a keby takto počula hovoriť inú ženu, bola by presvedčená, že je to iba zavádzanie zo strany jej ženatého milenca, vysmiala by ju. Nervózne odtrhla líst z divého viniča, ktorý sa plazil po drevenom plote priamo za nimi, a začala ho šklbať na márne kúsky. Jej vnútorný pokoj bol načisto roztrieštený.

  

 

Ešte ho nevidela takého rozčúleného, ešte nikdy na ňu tak nekričal. Schytil vázu položenú na malom stolíku a celou silou ňou šmaril o stenu. Rozbila sa na tisíc kusov, polámané kvety zostali rozsypané po celej izbe.

- Tak si ho zavolaj, nech ti pomôže, ja odchádzam.

- Igor, čo sa stalo? Čo som urobila? Kvílila zdesená Petra, hodila sa mu okolo nôh, pevne ich zvierajúc. - Chcela som iba dobre. Prepáč, nehnevaj sa, netušila som, že ťa to tak rozčúli. Odpusť, nechoď, - vzlykala na kolenách.

- Musím si to nechať prejsť hlavou, dnes ma nečakaj, prespím vo firme, – povedal miernejšie, schytil tašku, kľúče od auta, treskol dverami a stratil sa v tme. Petra zostala ležať na dlážke medzi črepinami a kúskami kvetov neschopná pohybu. Ani vo sne by jej nenapadlo, kam jej vzťah s Igorom až zájde. Za všetko môže tá mrcha, tá ho opantala, odvtedy sa tak strašne zmenil, to už nie je on. Čo urobila, aby sa tak príšerne rozzúril? Veď ho ľúbi, predsa by mu zámerne neublížila. Mechanicky začala zbierať kúsky rozbitej vázy. Po chvíli zbadala na dlani krv, farbila črepiny na červeno, ale ona to skoro ani nevnímala, iba sa kolenačky presúvala k ďalším a ďalším kúskom. Slzy jej padali na dlážku a ona si už asi po stý raz opakovala, že za toto jeho milenka zaplatí a draho zaplatí. Vtom jej napadlo, že vlastne ani nevie, ako sa volá, kde býva. Ako sa jej môže potom pomstiť? Ako to zistí? Postavila sa, zakrvavené črepy vypustila z ruky znovu na dlážku, prešla k barovému pultu, vybrala otvorenú fľašu bieleho vína a naliala si plný pohár. Ruku si obviazala hodvábnou šatkou, ktorú našla v komode na chodbe. Bolo jej jedno, že zničí jemný materiál. Na tom predsa svet nestojí, na akomsi hodvábe, na akejsi šatke, hovorila nahlas.

Usrkujúc z pohára prešla do Igorovej pracovne, otvárala jednu zásuvku na pracovnom stole za druhou, šmátrala medzi papiermi. Hľadala niečo, čo by aspoň náznakom napovedalo o tej mrche, čo by ju posunulo ďalej. Položila už prázdny pohár na stôl, keď jej oči padli na diár z minulého roku položený medzi kopou technických výkresov. Nedočkavo v ňom začala listovať. Prehadzovala husto popísané strany s termínmi schôdzok, poznámkami, až prišla k dvadsiatemu prvému decembru.

 

 

 

Ležali nahí na rozhádzanej posteli, Igor ju s podopretou hlavou zbožne sledoval a voľnou rukou nežne hladil. Od pliec k členkom, od členkov k pleciam a zase späť, stále dookola. Vychutnávala si sladký oddych po vášnivom milovaní. Okná mali zatvorené, žalúzie stiahnuté, akoby boli uzavretí v tesnom vákuu. Iba oni dvaja, žiadne ruchy z ulice, žiadne rádio, žiadne telefonáty. Mobily mali vypnuté. Naozaj, iba oni dvaja.

- Vie o nás, moja žena o nás vie. Povedal som jej to. Povedal som, že ťa ľúbim, že ťa potrebujem, - prehovoril zrazu Igor nepohnúc brvou. Neúnavne jej prechádzal rukou od pliec k členkom, od členkov k pleciam...

- Kedy, kedy si to povedal? – hlesla prekvapená Soňa.

- Na tom nezáleží, jednoducho to vie.

Vedela, že sa niečo deje, a vedela, že sa ho nemusí na to pýtať, že jej to povie sám. Srdce jej divo búchalo. Čo bude ďalej? Čo povie? V hrdle mala sucho, pretočila sa na bok k oknu, pod ktorým mala položenú fľašu s minerálkou. Nezobrala si ani pohár pripravený na okennej parapete, hltavo sa napila rovno z nej.

- Čo ona na to? Nepozerala na neho, posadila sa chrbtom k nemu, pomaly zakrúcala modrú zátku na fľaši, napnutá ako struna.

- Nechce rozvod.

Vedela to, vedela! Je koniec, zostane pri svojej žene. Je možné, že by sa bola v ňom tak mýlila? Toto je koniec, nedá sa už viac využívať, tak to teda nie. Myšlienky jej v hlave lietali ostošesť, myslela, že jej mozog exploduje a rozprskne sa po bielych stenách spálne.

 

  

Konečne vstala, bola už skoro polnoc, v izbe svietila iba malá stolná lampa. Prešla prstom po jemnej patine vypuklého srdca, pozdvihlo jej stratenú sebadôveru. Jazvy ju boleli, pozrela na ne, boli sfarbené do krvavočervena. Znovu jej do myšlienok vstúpila Igorova žena. Má proti sebe naozaj silného protivníka, to musí uznať. Stačí jej kývnuť, zavolať, zaplakať a on letí. Kristepane, má ho dokonale omotaného okolo prsta. Skončí sa to vôbec niekedy? Zatienila aj jej radosť z toho, že Igor bez akýchkoľvek predsudkov zobral na vedomie, že je iná.

Kde len tú osobu videla, odkiaľ ju pozná? Lovila v pamäti, ale na nič neprišla. Podišla k oknu, vyzrela z neho, ulice zívali prázdnotou. Okná v okolitých domoch boli na dve, či tri výnimky celkom tmavé. Sem tam začula iba hlasné zamraučanie mačiek rozliehajúce sa ďaleko do noci a tlmené zvuky vysvieteného mesta. Na stehnách zrazu pocítila vlhko vychádzajúce z jej útrob. Spúšťalo sa stále nižšie a nižšie, bola ním doslova zaplavená. Vohnalo jej to úsmev do zachmúrenej tváre, na špičkách opatrne prešla do vane a stopy lásky zmyla prúdom teplej vody.

 

  

Bola v rozpakoch. Nestačí, že je v cudzom dome s cudzím chlapom, ešte je aj v jeho spálni.

- Pekne voniaš, - vydýchol jej do vlasov.

Chytila si jeden prameň do ruky a roztržito si ho obtáčala okolo prstov. Nevedela čo povedať, otočila sa, chcela vyjsť z izby, keď odrazu zacítila jeho mäsité ústa na svojich. Bola z toho všetkého v eufórii. Príjemná atmosféra a šero miestnosti jej otupilo zmysly, vôbec sa nebránila. Vnímala silný útočiaci jazyk. Doslova ju prebodával, až nemohla chytiť dych. Náhle ju zdvihol na ruky a položil na posteľ. Ruky mu zablúdili pod tenučkú tuniku, odopli gombík na nohaviciach, dotkli sa vzrušeného hladkého lona. Celá sa chvela, telo sršalo elektrickými výbojmi, jej žiadostivosť takmer explodovala, nevládala ju držať na uzde. Mocne objala mužské telo nad sebou, dychčiace jej prerývane do ucha a pritisla si ho celou silou k sebe. Zvliekla z neho ružové tričko, rozopla skoro praskajúce nohavice, oslobodila hmatateľnú túžbu. Úplne sa poddala spaľujúcej vášni.

Ach, Igor, konečne, vzdychla v duchu a rukou mu prešla do hrivy vlasov. Cítila iba ostré pichanie, čo to má znamenať? Kde sa podeli jeho kučery? Vtom sa jej zmysly prebudili a ona si uvedomila, čo robí. Preboha, veď na nej leží úplne cudzí chlap! To jeho oblapáva, nie svojho manžela. Nepozná ho, nevie o ňom nič, iba že sa volá Marek a robí čašníka na ranči. A práve sa s ním chystá pomilovať. Celou silou sa ho snažila odstrčiť, nepodarilo sa jej to. Skúšala to znovu a znovu, prosila ho, aby ju pustil, no on bol taký rozvášnený, že všetka jej námaha bola celkom márna.

 

  

Strhla sa na zvonenie. Uvažovala, či sa jej to iba nesníva. Niekto pri dverách zazvonil znovu. Strapatá, zabalená v deke išla otvoriť.

- Dobré ráno, - povedala mladá žena, Igorova žena.

Tak včera naozaj prehovoril, inak by tu teraz oproti nej nestála. Netrpezlivo prešľapovala na rohožke pred dverami a premeriavala si ju nenávistným pohľadom. Ani ona nevyzerala dvakrát dobre. Bola úplne biela, strhaná tvár napovedala, že má za sebou tiež prebdenú noc. Husté ryšavé vlasy mala rovnako strapaté ako Soňa.

- Dobré, – nevedela, čo má urobiť. Pozvať ju ďalej? Alebo jej pred nosom zabuchnúť dvere? Nič by tým nevyriešila a bola si vedomá, že k tomuto stretu manželky a milenky raz muselo dôjsť. Už sa z toho nevyvlečie.

- Prejdite, - povedala len a opäť uvažovala, odkiaľ pozná tie nezameniteľné kučeravé ohnivé vlasy, široké lícne kosti, zelené oči, smejúce sa plné ústa.

Ocitli sa zoči - voči v rozhádzanej obývačke. Na zemi sa povaľovali dopoly naplnené škatule, knihy naukladané na sebe v kôpkach, potrhané noviny. Soňa sa zahanbila, že ju našla v takom zúboženom stave a v takom neporiadku. Zhodila zo seba deku, poskladala ju a položila na pohovku.

- Pracujete v našej firme? Začula za sebou jej roztrasený hlas.

- Nie, prečo sa pýtate?

- Len tak, nechajme to, - mávla nervózne bielou rukou.

- Sadnite si, - ukázala na kreslo Soňa, z ktorého rýchle zobrala zdrapy novín, pokrkvala ich a vhodila do škatule.

- Všetko viem, – začala s chvejúcim sa hlasom jeho žena a neustále pozerala na Sonine brucho. Stále si pritláčala k telu svetlú kabelku. Sem - tam si ju posunula až k prsiam, aby ju znovu prehodila na bok. Ale ani na okamih ju nepustila z kŕčovitého zovretia.  Akoby v nej niečo dôležité skrývala. 

 

 

 

Práve zomrela. Jej duša zomrela. Meravo hľadela na tú peknú tvár pred sebou, na modré, takmer nebeské oči, rovný nos, malé pohybujúce sa ústa. Už nevedela, čo hovoria. Stačilo, čo počula pred chvíľou. Naozaj, to celkom stačilo. Nemá viac síl oživiť svoje zmysly, zomreli zároveň s jej dušou. Zostalo iba nepotrebné telo. Prázdna telesná schránka. Načo bude telo bez duše? Uvedomila si, že telo vstalo, chcelo niekam prejsť, vlastne ani nevedelo kam. Panebože, kde sa podeje?

Zacítila horúcu ruku na svojej ľadovej. Má vôbec pulz? Tá horúca ruka ju posadila späť do  kresla. Zmysly predsa ožili. Čo ak si to náhle rozmyslel a povie, že sa zmýlil, že to nie ona, ale tá druhá zostane opustená, že predsa bez nej, svojej manželky by nedokázal žiť. Veď to by nevedela ani ona. Tak teda hovor, že si sa pomýlil!

- Ešte niečo ti musím, čaká dieťa. Moje, je tehotná.

Čo to hovorí? Kto čaká dieťa? Ona určite nie, predsa by o tom musela niečo vedieť. Tak teda aká žena to je tehotná? Ľadová biela ruka sa odrazu zdvihla, prikryla ústa. Meravé nohy sa tackavo pohli, snažili sa prebehnúť na záchod. Dobehli v poslednej chvíli. Obsah žalúdka skončil v jeho útrobách. Zmysly ju nemilosrdne vtláčali do reality. Nemohla im uniknúť, telo bolo stále živé, mozog chladnokrvne riadil jeho pohyby. Vo veľkom zrkadle v kúpeľni zazrela odraz svojej mŕtvolnej tváre. Bledosť podčiarkovalo umelé svetlo vedľa neho. Mechanicky prešla do haly, zatiaľ čo jej muž stále sedel na pohovke a nehybne hľadel do zeme. Zvesila z vešiaka jesenný kabát, do ruky zavesila kabelku, oprela sa o dvere.

- Idem, nepýtaj sa kam a nečakaj ma.

Povedala to ona? Prečo? Kam sa chystá? Veď nemá kde ísť. Toto je jej domov, kde by teraz v noci chodila? Položila ruku na kľučku na vchodových dverách, zrazu na pleci ucítila obrovské závažie. Už je to tu, telo sa jej teraz poláme na niekoľko kusov. Nie, to nie je žiadne závažie, je to iba ruka jej manžela.

- Petra, kam ideš? Zostaň doma, prosím. Pôjdem ja...

Otvorila, vyšla do tmy. Jeho ruka zostala v dome.

- Počuješ? Poď naspäť, preboha...

A zase ju chcelo niečo polámať. Už to nevydrží, chce, aby už bol koniec, rýchlo!

- Nedotýkaj sa ma!

Čo je to za krik? To zvrieskla ona? Naozaj sa ona vytrhla z jeho objatia? Veď po ňom túžila, milovala ho, prečo potom ušla? Kam to uteká a potkýna sa v tmavej noci bočnými uličkami? Vietor akosi zosilnel, fúka jej zosušené lístie do tváre  premočenej od sĺz, lepí ich na ňu. Vlasy lietajú v bláznivej naháňačke, kabát za ňou veje ako netopierie krídla. Panebože, aké silné svetlo jej zrazu podlomilo kolená, čo to má znamenať, veď načisto oslepne! Pozrela dohora, nad ňou sa vo vetre v dlhej reťazi kmitali biele žiarovky. Zatočila sa jej od toľkého blikania hlava. Strácala pôdu pod nohami. Uvedomila si, že sa potáca na moste, rukami pevne zviera jeho studené zábradlie. Neznáma sila ju surovo stiahla na chodník. Telo je v triaške, chce sa postaviť, ale ide to ťažko, bojuje s vetrom. V útrobách pocítila zlovestnú ťažobu, bude znovu vracať? Nakloní sa ponad zábradlie, ústa zavalia spenené sliny. Dole je tak ticho. Zatúžila byť tam, tam dole v úplnej tme. Toto svetlo ju nekonečne týra. Nakloní sa ešte viac.

- Slečna, je vám niečo? Je vám zle? Počujete ma?

Odkiaľ sa ozýva ten neznámy hlas? Mužský hlas. Nepatrí jej mužovi, to sa pozná. Ledva pootočí hlavou, za sebou vidí obrovský čierny prízrak. Odľahne jej. Takto teda vyzerá smrť. Konečne je tu, pri nej. Konečne si ju vezme so sebou.

- Čo sa vám stalo? Poďte, sadnite si do auta. Ste biela ako krieda.

Smrť vie rozprávať? To si nikdy nemyslela. Ťahá ju za sebou, vtláča do tej veľkej černoty, stále sa niečo pýta a ona už nevládze zo seba vydať ani hlások. Ako by aj mohla? Je predsa mŕtva. Nechápe to, nič nechápe. Kde je a čo sa to s ňou robí? Tak je mŕtva alebo nie? Uši jej režú nekonečné otázky. Pri ústach zacíti neznámu ruku s malým bielym čudom medzi prstami.

- Vypite to. Uvoľníte sa. Prídete na iné myšlienky. Verte mi.

Nechá si odtlačiť pery, odovzdane prehltne to malé biele čudo a vzápätí ju celú zaleje sladkastá tekutina. A o chvíľu sa už cíti omnoho lepšie, telom jej prechádza úľava, pomaly sa vnára do reality...

 

 

- Kto ste? Skoro nečujne hlesla.

- No konečne! Som Martin. A vy?

- Čo tu robím? Ako som sa sem dostala?

- Vy si nič nepamätáte? Veď to bolo iba pred chvíľou. Našiel som vás sedieť na moste. Je noc. Čo ste tam robili?

- Ja neviem, nič neviem.

- A viete, ako sa voláte?

- Petra, som Petra.

- A kde bývate?

- Nikde. Nemám domov. Som úplne sama. Postupne jej všetko dochádzalo. Spomenula si na Igorove slová. Povedal, že odchádza. Za svojou milenkou. Tehotnou milenkou. Ak dokáže rozmýšľať, znamená to, že je predsa len ešte živá. Nezabilo ju to. Je príliš silná. S tým treba niečo urobiť!

- Museli ste zažiť poriadny šok. Neviete, kde bývate, čo sa vám stalo. Nemôžem vás nechať na ulici. Pôjdete so mnou domov.

- Kde to je?

- Blízko, nebojte sa. Nezjem vás.

- Nebojím sa, chcem zomrieť.

- Čo to rozprávate za nezmysly? Spamätajte sa a povedzte mi, čo sa prihodilo. Možno vám budem môcť pomôcť.

- To už nikto nedokáže. Som stratená.

- Máte muža? Ste vydatá?

- Nie, nemám muža a som vydatá. Ešte stále som vydatá, ale muža už nemám. Hlasno sa zachechtala.

- A kde je?

- Kto?

- No, predsa váš muž.

- Pánboh vie, asi medzi nohami svojej tehotnej milenky. Obnažená myseľ znovu zabolela.

- Myslel som si to. Klasika. Teraz sa vám to zdá ako najväčšia tragédia, ale verte mi, prejde to. Všetko chce iba čas.

- Ach, čas. Ten hnusný sviniar. Nechcem o ňom už ani počuť. Práve on to všetko spôsobil.

- Neviete, čo hovoríte, ale chápem vás.

- Nie, nič nechápete a nikto to nikdy nepochopí. Mňa nikto nikdy nepochopí! Nepatrím sem, do tohto sveta. Mám svoj svet a len on bol v ňom spolu so mnou. Čo teraz s takým svetom, bez neho?

- Pozrite, už sme tu. Poďte, dáme si niečo na zohriatie.

Vystúpili z auta pred akýmsi anonymným činžiakom, akých bolo v tomto meste neúrekom. Vzal ju pod pazuchu. Bol zavalitý a vysoký, oveľa vyšší ako Igor. Úplne sa pri ňom strácala. Tackavo s ním vošla do malého výťahu. Ani nevie, na ktoré poschodie sa vyviezli. Bola už znovu celkom pri zmysloch. Vedela, že ide s úplne cudzím chlapom do jeho bytu, že podstupuje riziko, že z toho bytu už nemusí vyjsť po svojich. A tento muž naozaj vyzeral, že ju môže jedným šmahom ruky zniesť z tohto sveta. Ale bolo jej to jedno. Ba priam to chcela. Chcela rýchle zabudnúť a v tom zabudnutí sa navždy stratiť. Odomkol dvere, vkročili do rozľahlej svetlej chodby, v ktorej stál iba chrómový okrúhly vešiak a vysoká skrinka na topánky. Zvliekol z nej pokrkvaný zafúľaný kabát a zavesil ho spolu so svojou koženou bundou na vešiak.

- Nevyzúvajte sa a sadnite si sem, poďte. Vtisol ju na mäkkú sedačku a vzdialil sa.

- Môžete si aj ľahnúť. Potrebujete to. Mali by ste sa vyspať.

- Ste milý. Ďakujem. Spať určite nebudem.

Obzerala sa okolo seba. V izbe stála iba neveľká plyšová sedačka, príručný stolík, televízor a nejaká technika. Na parketách nebol žiadny koberec. Na oknách neviseli záclony ani žalúzie, len tmavé plátenné rolety. Žiadne obrazy, alebo nejaký kvet, nič. Zdalo sa jej to príšerne surové.

- Nikto tu okrem nás nie je?

- Sme tu celkom sami. Dúfam, že sa nebojíte. Prisadol si k nej, otvoril fľašu Metaxy, nalial obidvom dopoly pohárov.

- Ste slobodný?

- Áno.

- Máte šťastie.

- Nesťažujem si.

Zhodila zo seba lodičky a ubolené nohy vsunula pod seba. Bola prekvapená ako sa správa, ale akosi to nevedela ovplyvniť.

- Počujte, dokedy si budeme vykať? Nemám ani tridsať. A ty? Dokonca sa pokúsila o úsmev.

- Podobne. Teda ak máš dvadsaťosem.

- Pridaj rok.

- Tak na tykanie, som Martin.

História sa opakuje. Zmenili sa iba kulisy a obsadenie, pomyslela si Petra. Aj s Markom začínala podobne. Ale vtedy bola hlúpa, naivná. Teraz vie, čo ju čaká a nebude sa tomu vôbec brániť. Vôbec to nechápala, ale koniec s Igorom jej už nepripadal taký strašný, bola dokonale pokojná. Ba skoro na neho nepomyslela.