Ani neviem ako, ocitol som sa naraz pred nejakým opusteným a navidomoči spustnutým domom stojacom na hranici parku a mestskej aglomerácie, bez prekážky zábradlia, či plotu. Viedli k nemu len polorozpadnuté kamenné kocky, ledabolo uložené v suchej tráve. Akoby mi ten dom niekto úmyselne narafičil do cesty. Bol spola skrytý medzi husto vysadenými stromami. Obnažené, ale zato početné konáre ho prezieravo tajili, už som ani nerozmýšľal nad prípadným nebezpečenstvom, potreboval som sa niekam ukryť pred zimou, tak som len v sľubnej nádeji zatlačil do ošarpaných dvojitých dverí s miniatúrnymi okienkami uprostred napriek tomu, že cez masívnu kľučku bola prevesená reťaz so zámkom... a ony sa otvorili! Pripadalo mi to ako zázrak. Obliala ma teplá radosť. Tichou nocou sa ozval ťažký zvuk padajúceho železa. Zohol som sa, reťaz zvnútra opäť naoko prevesil cez kľučku a opatrne za sebou zavrel. Vtedy som si všimol, že zámku ktosi vypáčil a reťaz mala slúžiť len ako zdanlivá bariéra.

Koľkokrát som chodieval predtým okolo, no nikdy mi tento opustený domec nepadol do oka.

Nemal som tušenia, komu patril a v tej chvíli mi to bolo vlastne jedno.

Vo vnútri ma ovalila stuchlina a myšací pach. Podvedome som skrátil dych, ale čochvíľa si moje čuchové bunky na smrad zvykli a už mi skoro vôbec nevadil. Hlavne, že som mal strechu nad hlavou! Z úzkej  chodby som prešiel do izby s vylomenými dverami. Tašku som zložil k nohám, z vrecka vytiahol kľúčenku /napadlo mi, načo je mi vôbec kľúčenka, načo sú mi kľúče/, na ktorej visela miniatúrna laserová baterka a bielym svetlom som rýchlo prešacoval miestnosť. Posvietil som si na ďalšie dvere oproti, prešiel k nim a otvoril ich. Predo mnou sa zjavila izba o voľačo menšia ako tá prvá. Viac dverí som nevidel. V dome našťastie nebol nikto, nijaký tulák, ani bezdomovec... a vtedy mi to došlo. Vtedy to moje vedomie konečne pripustilo, už sa tej holej pravde prestalo brániť. Prekristapána, veď tým bezdomovcom som ja! To poznanie ma takmer pripravilo o život. Vlastne som si to v tom momente aj želal. Zomrieť.

Mohol som čo len šípiť, že moje prianie sa vyplní, ibaže s časovým posunom celého roka? Keby som to bol len tušil, naozaj by som si smrť prial? Celkom určite nie, veď keď k tomu prišlo, neodchádzalo sa mi ľahko a dal by som všetko na svete za to, aby som mohol zostať žiť. A naprávať chyby. A hovoriť Hane a dcére, že ich mám rád. Opakoval by som to každý deň, ráno pri zobudení, večer predtým, ako by som upadol do spánku, stále.

Prejavoval by som lásku, zahodil masku cynizmu, prestal by som byť zbabelcom.

Lebo iba zbabelci sa boja prejaviť tento strhujúci, neprekonateľný cit.

Z hrdla mi vychádzali ťažké stony, akoby ma zavalila betónová stena.

Otriasol som sa a zaostril zrak do šera izby.

 

Dnes už chápem, viem.

Preto vás prosím, vy, ktorí skostnatene lipnete na niečom, čo sa dá odpustiť, ospravedlniť, potlačiť... nakoniec, kto z nás je bez viny? Poučte sa z mojej nedokonalosti! Vezmite si túto radu k srdcu! Nechajte minulosť minulosťou, žite prítomnosťou, každým okamihom, ani jeden nenechajte bohapusto prepásť! Hovorte svojim manželom, manželkám, priateľom, priateľkám, že ich ľúbite! Potvrďte svoje slová skutkami! Využite každú ponúknutú príležitosť k zlepšeniu vzťahu! Nezaoberajte sa malichernosťami! Na to je život príliš krátky. Viem, o čom hovorím.

Dôverujte, milujte. Dotýkajte sa.

Rozprávajte! A odpúšťajte.

Nedopusťte, aby ste neskôr ľutovali.

Ako ja.

 

Zarytú pragmatičku, ktorá odmietala čo i len zmienku o možnosti života po živote, ktorej sa z rečí o duchárstve robilo nevoľno a vieru ľudí v reálne spojenie s dušami zomrelých považovala za výplod ich chorého mozgu, v lepšom prípade bujnej fantázie, ovalil v jedno jesenné daždivé popoludnie neodškriepiteľný fakt, že jej triezve názory boli fatálne nabúrané, rozmetané na prach. Musela uznať, že sa hlboko mýlila a Zine a všetkým jej podobne zmýšľajúcim krivdila.

V tie dni mi nezostávalo nič iné ako sa pred ňou zviditeľniť, lebo ku znameniam, ktorými som ju na seba upozorňoval a ktorým by moja dcéra už dávno porozumela, bola Hana absolútne hluchá a slepá, jednoducho na ňu nemali vôbec žiadny účinok.

Keď som teda tak učinil a ona ma celkom jasne zaregistrovala vo dverách spálne, prepadla ju panická hrôza, spôsobil som jej tým ozajstný otras. V tej chvíli bola presvedčená, že jej preskočilo, že to ťažké obdobie posledných dní a mesiacov ju pripravilo aj o posledné zvyšky zdravého rozumu. Zdesene na mňa civela ako na prízrak. No, veď v podstate som ním aj bol. Potom som sa jej prihovoril. Presnejšie, začal som sa s ňou dorozumievať prostredníctvom myšlienok. Trvalo jej, pokiaľ pochopila, že som to skutočne ja, teda moja duša, že som naozaj prítomný, že to nie je žiadny prelud ani blúznenie zmyslov. Nijaká chiméra.

A tak sa začala naša komunikácia. Dennodenná.

Preberali sme minulosť, zaspomínali na časy zlé aj dobré, sprvu sme sa vyhýbali prítomnosti, no neskôr prišlo i na tú. Jednoducho, dostali sme zo seba všetko, čo sme nestihli počas môjho života.

„Vieš, nikdy som ti to nepovedala,“ začala raz v jedno decembrové, ponuré, vláčne ráno. Pritom sledovala drobné kvapky dažďa zmiešané so snehom, ako dopadajú na okennú tabuľu a v tenkých krivolakých potôčikoch stekajú po nej dolu. Uprene sa na ne zadívala, akoby z nich čítala. Nevedomky si naťahovala prsty na rukách, hlboké ticho občas prerušilo protivné puknutie. „A je mi ľúto, skutočne ľutujem, že som to v sebe dusila, že som k tebe nebola úprimná. Bol si jediný muž, ktorého som naozaj milovala.“

Prask! Potiahla ukazovák tak silno, až vznikol dojem, že si ho snáď vykĺbila.

Od návalu radosti, že to Hana konečne priznala, som pribuchol odchýlené dvere. Aj ony zaprašťali. Už poznala, že to nespôsobil prievan.

„Áno, máš pravdu,“ trochu ňou trhlo, ešte viac zbledla. „Nedávala som to najavo a nedokázala som ti to povedať. Pritom som tak veľmi chcela. Naozaj, ver mi. Pripadalo mi to však zbytočne sentimentálne, trápne. Koľkokrát mi z toho, ako som sa k tebe... vám správala, bolo až zle. Hovorila som si, že musím byť iná, vľúdnejšia, nevyhľadávať len chyby, proste, že vám musím byť bližšie. Miesto toho som tak rada obviňovala, zveličovala, krivdila, však?“

S nadvihnutým obočím sa poobzerala okolo seba, akoby ma hľadala a čakala na súhlas. „Bolo jednoduchšie preniesť vinu na teba, zbaviť sa tak vlastnej zodpovednosti.“

Vzdychla, zhodila zo seba župan, zostala len v tielku a nohavičkách a znovu si ľahla do postele. Vyziabnuté telo zakutrala do prikrývky, privrela od dlhého spánku opuchnuté viečka, ale komunikovať so mnou neprestala.

„Pravdaže som sa strašne mýlila, priznávam. Po tvojej smrti som všetko dokonale pochopila. Keď už bolo neskoro... každý človek potrebuje byť milovaný, chce počúvať, že je pre niekoho dôležitým, tým najdôležitejším! A akokoľvek sa to bude zdať precitlivené, túži po slovách lásky, po dotykoch... bez toho iba prežíva. Nežije naplno. Ako som nežila aj ja.“

Nato si pod prikrývkou oblapila plecia. Schúlila sa do klbka. „Nevieš si predstaviť, ako mi to chýba. Ty mi chýbaš!“

Jej nefalšovaná túžba po stratenom, po tom, čo bývalo a čo chcela opäť oživiť, priam ochromovala. Prestala popierať ubíjajúcu osamelosť, zhodila zo seba ľadový nános, ktorý na sebe držala celé roky, uznala, že chybila.

Ľahol som si k nej a objal ju. Nič iné som v tej chvíli urobiť nevedel.

Pochytila ju triaška, ešte viac sa prikrčila. Akoby sa chcela vtesnať do škatule od topánok. 

Občas mi nedochádzalo, alebo som zabúdal, že moja prítomnosť je ako mrazivý dych a že moje chabé dotyky nie sú smrteľníkom vôbec príjemné. Tak som iba ticho ležal a počúval moju smutnú, medenú ženu.

 

Ani neviem dobre určiť, čo by som dal za to, aby som mohol znovu žiť. Byť človekom z mäsa a kostí. Ako veľmi som túžil po ozajstných dotykoch, slovách, po odčinení všetkého, čo som za života spôsobil, ako som ranil. S absurdnou naivitou som si namýšľal, že život snáď potrvá večne. Že je čas na slová, dotyky, na ospravedlnenia, úctu, na lásku.

Držala sa ma ako kliešť posadnutosť sebou samým. Vnímal som iba svoje pocity, zaoberal sa jedine nimi.  

Ja, ja, ja... stále dokola.

Ostatní mi unikali. Ich duševné rozpoloženie mi zďaleka nerobilo také vrásky na čele, ako to moje.

Každú jednu narážku na zlepšenie som vnímal ako nebezpečný komplot voči mne.

Prečo som ja blázon chodil po svete so zatvorenými očami, s dlaňami na ušiach?

Kedy sa to stalo?

Žiaľ, stalo sa... a už som sa viezol.

A zrazu bolo po všetkom. Ani som sa nenazdal. Čas sa mi vysmial do ksichtu.

Je neskoro, človeče, neskoro... mal si možnosti, no ty si ich všetky do jednej prepásol... ako keby som ho počul.

Znovu vás prosím, zamyslite sa nad tým, čo vám tu hovorím. Poučte sa z mojich chýb.

Keďže sa prehrýzate touto knihou, nie je pre vás ešte neskoro.

Len zbytočne neotáľajte. Čas je neúprosný, nemá s nikým zľutovanie.

Verte mi, naozaj už čosi o tom viem.

 

Posledné záchvevy zdravého rozumu, ktoré ho vystríhali a on ich beztak ignoroval, sa rozplynuli v drsnom ovzduší ako ranná hmla nad kotlinou. Zovrel volant, dobre že ho nerozdrvil, šliapol na pedál a ako zbesnený sa rútil do hlbiny nočného lesa. Auto však prešlo len niekoľko metrov, keď sa kolesá dostali do šmyku a oni vyleteli do snehového násypu, kde zapadli. Lúče svetlometov pohltili štíhle jedle, stojace popri ceste ako vytrvalí stopári.

On akoby si to ani neuvedomoval. Neurobil celkom nič, nepokúsil sa stadiaľ dostať, iba sa zvrtol k Zine, zdrapil ju za ruku a s cynizmom, vlastným pomätencom, jej ju opäť surovo vykrútil.

„Čo je to s tebou?!“ zahučal s vrcholným šialenstvom a z úst sa mu pritom vyvalil ťažký oblak pary. „Čo sa ti nepáči? Čo je na mne zlé? Ako si mi to mohla urobiť? Ako?!“

Chcela sa mu vytrhnúť, ale akoby mala ruku zakliesnenú vo zveráku.

Prosebne na neho pozrela. Zbytočne. Zakalený pohľad napovedal, že ho zachvátil amok, už vedela, že akákoľvek snaha o rozumnú reč, je v tejto chvíli celkom zbytočná.

Bleskovo uvažovala, čo má spraviť, ako sa dostať z auta. V celom tom frmole myšlienok sa začala segregovať jedna, húževnato sa natískala do popredia a keď ju dešifrovala, vyrazila jej dych. Dolfiho nemiluje. Láske je koniec. Také bolo posolstvo. Akokoľvek by sa snažila, vrátiť späť by ju už nedokázala. Bola si tým poznaním stopercentne istá. A čo ju ešte viac šokovalo, bol nepopierateľný fakt, že ju to vôbec nemrzelo. Miesto ľútosti pociťovala skôr úľavu.

Už nech ju nechá na pokoji! Nechce ho viac vidieť!

„Pusť, ty blázon!“ zasipela.

Zdalo sa, že jej slová vôbec nezobral na vedomie. Zúrivosť mu obmedzila všetky zmysly. Riadil sa len pudom nekonečnej žiarlivosti.

„Myslela si si, že ma preštíš! Už keď si sa obliekala a natiahla do tohto tu,“ buchol ju dlaňou do hrudníka, až sa nahrbila, „som vedel, čo ti chodí po rozume! Vyzeráš v tom ako kurva, chcela si tak vyzerať! Aby ti všetci tí zasraní psi videli až do žalúdka... mala si to v pláne, pravda?! Čakala si práve na to. Na takého kurevníka... lepila si sa na neho, nechala ho, aby ťa preťahoval očami a potom...“

Tmavý vzduch naplnilo bezhraničné šialenstvo. Nebolo ho možno zastaviť, ani ho zmierniť. Naplno sa  rozvinulo do deštrukčných rozmerov.

Prestrašenú tvár mojej dcéry atakovali milencove teplé sliny a vzápätí jeho ľadovo ťažká päsť. Autom sa prehnali tupé zvuky úderov. A ešte raz a ešte... a potom jeden iný, prenikavý. Ako keď vám pod nohami praskne suchá halúzka.

Do nosa jej vystrelila prudká bolesť. Mala pocit, že o neho prišla. Zakryla si ho dlaňou a zhrozene vypúlila oči.

V tej chvíli som prvýkrát zasiahol a s najväčšou energiou, aká sa len vo mne mohla nazbierať, som strčil do útočníka. Zalapal po dychu. Vtedy sa Zina spamätala, popamäti nahmatala kľučku, otvorila asi na pol metra dvere a prešmykla sa von. Dolfi zareval. Trhla sa zhrozením a spadla na kolená. Pritom jej z ruky vyletela taška. Chytro sa pozviechala, chňapla po nej a plytko dýchajúc sa dala na útek. Spravila však sotva pár krokov, keď sa jej nohy zaborili do záveja a skoro po pás v ňom uviazla.

Lakťami sa zapierala do mäkkého bieleho povrchu, ako keby sa plazila a pri týchto pohyboch sa jej podarilo vyviaznuť zo sypkého prepadliska. Ani sa nepokúšala postaviť, natiahla sa do snehu ako bola dlhá a zošúchala sa z navŕšeného valu medzi stromy.

O najbližší sa bokom oprela a pár sekúnd zotrvala v nehybnom postoji, nechala myseľ, aby sa ako-tak upokojila, získavala stabilitu a zároveň natrčila uši smerom k ceste, odkiaľ unikla cholerickému milencovi.

Zachytila nejasný šramot, potom tresk. V nečujnosti lesa pôsobil strašidelne.

Zreničky si pomaly privykali na tmu, veľkým pomocníkom jej bolo aj jasné svetlo mesiaca, predierajúce sa pomedzi vrcholky stromov, a rovnako tak bieloba nepoškvrneného snehu.

Obrátila sa a pustila sa smerom, kde si myslela, že by mohla byť dedina. Sprevádzala ju len hrozivá nemota noci a jej vlastný, rýchly dych.

A pravdaže, ja.

 

Aký je len človek nedokonalý!

Ako ľahkovážne sa nechá lapiť slučkou závislosti a nízkymi vášňami!

Ozajstné hodnoty necháva nepovšimnutými. Tie uvidí a vezme si k srdcu, až keď sa na vlastnej koži popáli.

Ale nikdy nie je neskoro začať odznovu.

Iba je potrebné nechať dušu vymaniť sa spod prázdnoty a povrchnosti, upriamiť ju k tomu, na čom skutočne záleží.