Konečne sa dostala na preplnené parkovisko. Ešte šťastie, že má také malé auto, vopchá ho všade. Práve z neho vystupovala, keď sa jej zazdalo, že uvidela známu tvár. Najskôr to bol iba letmý pohľad, vzápätí sa tým smerom pozrela ešte raz. Tú tvár predsa pozná. Áno a veľmi dobre ju pozná. Naposledy ju videla len pred niekoľkými hodinami a úplne zblízka, bližšie sa už ani nedalo. Bol to Igor. Pocítila v žalúdku nepríjemné vibrácie. Išiel zrejme so svojou manželkou. Ovešaní nákupmi sa ťahali zavesení do seba k dobre známemu autu. Vlastne sa čudovala, že sa ešte  nestretli, veď toto mesto nebolo až také veľké. Pokývol jej slabo hlavou. To bolo všetko. Napokon, veď ani nemohol urobiť viac, čo čakala? Že sa za ňou rozbehne a rovno pred manželkou ju vystíska? Zarazilo ju, že vôbec nevyzerali ako pred rozvodom. Musela dokonca uznať, že pôsobili spokojne a harmonicky. Vybavil sa jej zasnežený park spred mnohých rokov a Emil so svojou ženou. História sa opakuje, ironicky si zamrmlala pod nos. Nahnevalo ju to. Srdce jej išlo vyskočiť z hrude. Nie, to nemôže byť pravda, že by znovu naletela. Nesmie panikáriť, nemá už dvadsať. Na tom predsa nič nie je, že boli na nákupoch. Je normálne, že manželia chodia spolu na nákupy. Musela si však priznať, že  žiarli. A šialene žiarli.

Jeho žena bola naozaj pekná. Vyzerala bezbranne a zároveň žiadostivo. Jej plné boky a prsia priam priťahovali mužské pohľady. Žeby dal Igor prednosť plochému hrudníku a vycivenej postave, ktorú vlastnila ona? Veď stále bola ako adolescent, samá ruka, samá noha. Kristepane, nesmie sa tak ponižovať, kde sa podelo jej sebavedomie? Zmietali ňou protichodné pocity hnevu a sebaľútosti.

Aj ona ho pozdravila iba kývnutím hlavy a pribuchla dvere na aute. Tvárila sa, že čosi hľadá v kabelke, v skutočnosti ich sledovala spoza tmavých okuliarov. Rýchlo nasadli do auta a už ich nebolo. Telo mala odrazu neuveriteľne ťažké, akoby ju čosi privalilo, ledva urobila pár krokov. Vzápätí sa otočila späť k autu. Ide domov. Prešla ju na všetko chuť. Aj na Igora, na svojho mladšieho priateľa, s ktorým nemá žiadny problém, ako iba pred chvíľou vykladala homosexuálnemu taxikárovi. Blbosť. Má problém. A dosť veľký, je predsa ženatý. Čo si to nahovára, že sa rozvedie? Naletela, znovu naletela!  Ako mohla byť taká naivná? To žieňa bolo naozaj sympatické. Kde len videla tú tváričku? Tie vlasy? Bola si istá, že ju pozná. Ale kristepane odkiaľ?

            Stúpala opatrne pomedzi ostré skaly, sem - tam sa jej noha šmykla na klzkom kameni, spod ktorého sa snažila vydolovať ružovkasté mušle. Vlny trieštiace sa o skaly zakaždým zasiahli jej zohnutý chrbát. V predklone pozorovala Igora ležiaceho na pláži a čakala, kedy sa zdvihne a príde za ňou. V dlaniach zvierala nazbierané mušle, mala ich toľko, že ich nevládala udržať. Chvíľami jej niektorá vypadla a skryla sa znovu v priezračnej vode pod kameňom, alebo ju prúd vtlačil do piesku. Hnevala sa na svojho muža, ani raz sa nepozrel tým smerom, kde bola. Dovolenka, na ktorú sa tak veľmi tešila, ubiehala neuveriteľne nudne, vôbec nie podľa jej predstáv. Igor bol večne zamyslený a tváril sa, akoby riešil všetky problémy sveta. Keď sa mu prihovorila, pozeral na ňu ako na prízrak, a chvíľu trvalo, kým zareagoval. Dlho a veľa plával, ďaleko od brehu, až k bójam. Zostala z neho vždy iba malá bodka. Ona zatiaľ v širokom ružovom klobúku sedela v piesku, nechala sa obmývať teplými spenenými vlnami a uvažovala, ako by sa dostala svojmu mužovi pod kožu. Pozrela znovu na neho, práve sa postavil a vbehol do azúrového mora. Ani len hlavou neotočil, aby ju pohľadal. Odrazu sa o vysokú skalu rozbila veľká vlna, celou silou ju zasiahla a vyrazila jej z rúk všetky prácne nazbierané mušle.

- Ach, taká škoda. Mali ste ich už toľko! Starší prešedivený muž na ňu ľútostivo pozeral.

- Nevadí, zajtra ráno možno nebude fúkať taký silný vietor, more sa upokojí. Nazbieram si iné.

- Máte pravdu, ale vidím, že aj tak vás to mrzí. Vezmite si ju. Podával jej veľkú špirálovitú mušľu, takú ani v mori nevidela.

- Je krásna! Kde ste ju našli?

- Tam ďalej v skalách, ale v tých miestach je to nebezpečné.

- Ďakujem, ale nemôžem si zobrať od vás taký úlovok, - podávala mu ju naspäť.

- Len si ju nechajte, mám ich viac. To máte bolestné za tie vaše stratené, - usmieval sa na ňu. Vídala ho na pláži aj s manželkou. Večer sa prechádzali ruka v ruke malebným kamenným mestom. Závidela všetkým párom, ktoré si užívali pravú dovolenkovú atmosféru. Ukradomky pozorovala ich dotyky plné vášne a zmyselné nedočkavé pohľady. Myslela si, že aj ona s Igorom bude zažívať to isté. Ale opak bol pravdou. Bola to najhoršia dovolenka zo všetkých.

Práve zomrela. Jej duša zomrela. Meravo hľadela na tú peknú tvár pred sebou, na modré, takmer nebeské oči, rovný nos, malé pohybujúce sa ústa. Už nevedela, čo hovoria. Stačilo, čo počula pred chvíľou. Naozaj, to celkom stačilo. Nemá viac síl oživiť svoje zmysly, zomreli zároveň s jej dušou. Zostalo iba nepotrebné telo. Prázdna telesná schránka. Načo bude telo bez duše? Uvedomila si, že telo vstalo, chcelo niekam prejsť, vlastne ani nevedelo kam. Panebože, kde sa podeje?

Zacítila horúcu ruku na svojej ľadovej. Má vôbec pulz? Tá horúca ruka ju posadila späť do kresla. Zmysly predsa ožili. Čo ak si to náhle rozmyslel a povie, že sa zmýlil, že to nie ona, ale tá druhá zostane opustená, že predsa bez nej, svojej manželky by nedokázal žiť. Veď to by nevedela ani ona. Tak teda hovor, že si sa pomýlil!

- Ešte niečo ti musím, čaká dieťa. Moje, je tehotná.

Čo to hovorí? Kto čaká dieťa? Ona určite nie, predsa by o tom musela niečo vedieť. Tak teda aká žena to je tehotná? Ľadová biela ruka sa odrazu zdvihla, prikryla ústa. Meravé nohy sa tackavo pohli, snažili sa prebehnúť na záchod. Dobehli v poslednej chvíli. Obsah žalúdka skončil v jeho útrobách. Zmysly ju nemilosrdne vtláčali do reality. Nemohla im uniknúť, telo bolo stále živé, mozog chladnokrvne riadil jeho pohyby. Vo veľkom zrkadle v kúpeľni zazrela odraz svojej mŕtvolnej tváre. Bledosť podčiarkovalo umelé svetlo vedľa neho. Mechanicky prešla do haly, zatiaľ čo jej muž stále sedel na pohovke a nehybne hľadel do zeme. Zvesila z vešiaka jesenný kabát, do ruky zavesila kabelku, oprela sa o dvere.

- Idem, nepýtaj sa kam a nečakaj ma.

Povedala to ona? Prečo? Kam sa chystá? Veď nemá kde ísť. Toto je jej domov, kde by teraz v noci chodila? Položila ruku na kľučku na vchodových dverách, zrazu na pleci ucítila obrovské závažie. Už je to tu, telo sa jej teraz poláme na niekoľko kusov. Nie, to nie je žiadne závažie, je to iba ruka jej manžela.

- Petra, kam ideš? Zostaň doma, prosím. Pôjdem ja...

Otvorila, vyšla do tmy. Jeho ruka zostala v dome.

- Počuješ? Poď naspäť, preboha...

A zase ju chcelo niečo polámať. Už to nevydrží, chce, aby už bol koniec, rýchlo!

- Nedotýkaj sa ma!

Čo je to za krik? To zvrieskla ona? Naozaj sa ona vytrhla z jeho objatia? Veď po ňom túžila, milovala ho, prečo potom ušla? Kam to uteká a potkýna sa v tmavej noci bočnými uličkami? Vietor akosi zosilnel, fúka jej zosušené lístie do tváre premočenej od sĺz, lepí ich na ňu. Vlasy lietajú v bláznivej naháňačke, kabát za ňou veje ako netopierie krídla. Panebože, aké silné svetlo jej zrazu podlomilo kolená, čo to má znamenať, veď načisto oslepne! Pozrela dohora, nad ňou sa vo vetre v dlhej reťazi kmitali biele žiarovky. Zatočila sa jej od toľkého blikania hlava. Strácala pôdu pod nohami. Uvedomila si, že sa potáca na moste, rukami pevne zviera jeho studené zábradlie. Neznáma sila ju surovo stiahla na chodník. Telo je v triaške, chce sa postaviť, ale ide to ťažko, bojuje s vetrom. V útrobách pocítila zlovestnú ťažobu, bude znovu vracať? Nakloní sa ponad zábradlie, ústa zavalia spenené sliny. Dole je tak ticho. Zatúžila byť tam, tam dole v úplnej tme. Toto svetlo ju nekonečne týra. Nakloní sa ešte viac.

- Slečna, je vám niečo? Je vám zle? Počujete ma?

Odkiaľ sa ozýva ten neznámy hlas? Mužský hlas. Nepatrí jej mužovi, to sa pozná. Ledva pootočí hlavou, za sebou vidí obrovský čierny prízrak. Odľahne jej. Takto teda vyzerá smrť. Konečne je tu, pri nej. Konečne si ju vezme so sebou.

- Čo sa vám stalo? Poďte, sadnite si do auta. Ste biela ako krieda.

Smrť vie rozprávať? To si nikdy nemyslela. Ťahá ju za sebou, vtláča do tej veľkej černoty, stále sa niečo pýta a ona už nevládze zo seba vydať ani hlások. Ako by aj mohla? Je predsa mŕtva. Nechápe to, nič nechápe. Kde je a čo sa to s ňou robí? Tak je mŕtva alebo nie? Uši jej režú nekonečné otázky. Pri ústach zacíti neznámu ruku s malým bielym čudom medzi prstami.

- Vypite to. Uvoľníte sa. Prídete na iné myšlienky. Verte mi.

Nechá si odtlačiť pery, odovzdane prehltne to malé biele čudo a vzápätí ju celú zaleje sladkastá tekutina. A o chvíľu sa už cíti omnoho lepšie, telom jej prechádza úľava, pomaly sa vnára do reality...