Civel na vražednú zbraň, telo mu meravelo. Zľakol sa, že zostane celkom paralyzovaný a nebude tak môcť vykonať ten nezmazateľný čin, vraždu. Kristepane! A chce ju naozaj spáchať? Je z hĺbky duše presvedčený, že iba to je riešenie? Vražda! To slovo ho naozaj desí. No prečo až teraz, keď je od nej len na krok? Keď má o pár minút stisnúť kohútik? Má však skutočne v sebe toľko guráže, odvahy a cynizmu, aby zabil človeka? Je skutočne vyvolený? Vyvolený dať spravodlivosti zadosť? Predstavil si, ako guľky párajú telo, ako sa trieštia o kosti, ako narúšajú vnútornosti. Prišlo mu zle. Doslovne. Z čela sa mu lial pot, nestačil si ho utierať. Pokožka pod ním ho svrbela a akoby navierala. Urobil vo svojom živote toľko chýb, prečo sa chce dopustiť ďalšej? Prečo bol tak neomylne presvedčený, že iba vražda je riešením? Pomsta, bude to predsa pomsta! Zháčil sa vzápätí. Čo za myšlienky si to nechal pripustiť? Ako môže vôbec pochybovať? Ten človek je ako hnida. Živí sa zo svojich obetí. Je to parazit a tie treba zlikvidovať. V záujme všetkých. V záujme mladých dievčat, v záujme jeho dcéry! Nie je iné riešenie. Pred očami sa mu mihol obraz pasáka, jeho ženy, jeho syna, ich smiechu. Boli rodina. Jeho syn mal otca. Otec mal syna. Lenže aj on mal svoju dcéru. Nepochyboval, že on by v prípade zneužitia svojho kučeravého chlapca urobil to isté. Je teda prirodzené, čo o chvíľu vykoná. Prirodzené pre rodiča, ktorý chce chrániť svoje dieťa. Chápal to ako zákonitosť. Zákonitosť ľudského jestvovania, jeho súvislostí. A znovu mal pred sebou obraz. Tentoraz Natálie, ako sa vynára z tmy, v tvári sa jej zračí strach, odpor, zmätenosť, ale sú v nej dobre viditeľné aj stopy po zvrátenej sexualite, abnormalite... Zavrtel znechutene hlavou, obraz odpudil. Dostával sa do tranzu. Silno zovrel pištoľ medzi prsty a čakal. Je rozhodnuté. Nepripustí žiadne pochybnosti, ospravedlnenia. Tu užniet o čom uvažovať. Je vyvolený.
