Koľko som pred týmto spoločným stretnutím autoriek Motýľa prežila bezsenných nocí, o tom sa radšej nebudem ani zmieňovať.

Vskutku dnes naozaj netuším, ako som to moje krátke vystúpenie prežila. Viem iba to, že pri vstupe na pódium mi v hlave zostalo veľké prázdno a v tom momente by som nebola vedela narátať do troch. A možno je aj dobre, že sa na nič nepamätám.

Teraz mi je už jasné, že tá tréma bola zbytočná, veď v obecenstve sedeli iba rodinní príslušníci autoriek, dokonca ani nie všetky autorky. Neprejavili veľmi veľkú solidaritu, keď po svojom vystúpení zmizli v priestoroch Incheby a vrátili sa až na záver, na fotenie.

Vydavateľstvu Motýľ vďačím za svoj nástup na scénu. Niet pochybností... bez nich by som tam dnes možno nebola. I keď už v súčasnosti nespolupracujeme, želám mu všetko len to najlepšie.