Už to ráno bolo iné. Hneď ako som rozlepil oči a ako-tak sa skoncentroval, vedel som, že niečo visí vo vzduchu. Niečo ťaživé, zlé. Ten pocit fatálneho zlomu ma gniavil ako mor. Akoby mi sadol na plecia a tam vyčkával na vhodnú príležitosť naplno to rozbaliť.

Hana ležala v posteli, zakrútená v paplóne, celkom ako larva. Ticho, bez akéhokoľvek pohybu, iba s pravidelným, takmer nečujným odfukovaním. Odvrátená odo mňa. Tušil som, že spánok iba predstiera, že je rovnako prebudená ako ja.

Mal som silné nutkanie pritúliť sa k nej, zabaliť sa do hebkého tepla sálajúceho jej z tela, zabudnúť na naše spory, výčitky, podozrievanie, odcudzenie. Poddať sa láske, ktorú som k nej napriek všetkému, čím sme si prechádzali, cítil. Už v zárodku som však tieto pohnútky odplašil, obrnil sa zvyčajnou, a dnes už môžem priznať, že strojenou odmeranosťou.

Podišiel som k oknu, odhrnul záves. Pouličné lampy už nesvietili, svet sa vnáral do skľúčeného pološera. A práve tak som sa cítil aj ja. Ako zavalený šedou dekou clivoty. Vskutku ma dlávil nevysvetliteľný smútok.

Hana sa zamrvila. Neotočil som sa. Tvrdošijne som hľadel do tmavých ulíc, na tiene sem-tam mihajúcich sa, anonymných ľudí. Akoby práve pohľad na tie bezmenné postavy predstavoval najdôležitejšie okamihy v mojom živote.

Bolo sobotňajšie ráno, ani jeden z nás sa teda neponáhľal do práce a Zina do školy.

Večer sme mali v pláne osláviť moje meniny zároveň s narodeninami, ktoré som mal pár dní predtým. Čakali sme iba Rasťa a Vieru. Moji adoptívni rodičia už nežili a Hanini... škoda reči. Žili si svoj mdlý život v neďalekej zastrčenej dedine, spolu s Haninou mladšou sestrou a jej rodinou, ktorej sa rozhodli venovať všetku svoju rodičovskú priazeň. Moja žena bola, pre mňa z nepochopiteľného dôvodu, odstavená na vedľajšiu koľaj a nikdy za života som neprišiel na to, prečo.

Keď som sa už dosť nahľadel do sychravého prázdna ulice, schytil som z nízkeho taburetu svoj tmavomodrý froté župan /spával som iba v pyžamových kraťasoch/, prehodil si ho cez plecia a skoro nečujne sa vytratil zo spálne. S pohybom zlodeja. Z postele sa ku mne šírilo napätie ako tenké elektrické vedenie. Hana nepochybne načúvala každému môjmu nadýchnutiu, každému môjmu kroku. Skrytá pod prikrývkou. Vedome utajená. Nedobytná.

Vnímal som to ako zákernosť. Pritom moje správanie nebolo o nič lepšie.

Skrývali a zatajovali sme svoje city pred sebou navzájom.

Teraz to už nahlas priznávam.

Na záchode som mal opäť problémy. Nie a nie sa dostať s vyprázdňovaním do normálu. Moje hemoroidy si v poslednej dobe dovoľovali už naozaj príliš. Jasnočervená krv farbila biele steny misy, aj vodu v nej, a ja som sa už asi po tisíci raz zaprisahával, že s týmto mojím skrývaným a deprimujúcim problémom zájdem konečne k doktorovi. Duša sa mi zvíjala strachom, nervozitou, odporom, preklínal som celý svoj nepodarený život. V najhorších chvíľach som vlastnú nemohúcnosť čičíkal obviňovaním všetkých ľudí naokolo, okrem seba samého.

Dnes už viem, aké bolo šialené a nanajvýš nezodpovedné, detinské spoliehať sa na hojivú vieru, že ako tá nepríjemnosť prišla, tak aj zmizne. Priečilo sa mi s tým chúlostivými mrzutosťami zveriť Hane. Navyše za situácie v akej sa nachádzal náš vzťah, také intímne zdôverovanie už vonkoncom neprichádzalo do úvahy. Nikto netušil, čo sa dialo v malej miestnosti pri vchodových dverách, v ktorej som sa zdržiaval niekedy až nápadne dlho a prežíval tam so zaťatými zubami svoje bytostné inferno.

Viete si teda isto predstaviť, že keď sa z mojich útrob v to ráno valila krv, ako mi to vybičovalo nervy do krajnosti, zúrivosť sa miešala s hlbokou úzkosťou a vtedy sa ma opäť zmocnil intenzívny pocit čohosi fatálneho. V jednom momente akoby ma smrť olizla svojím, rozkladom páchnucim, jazykom. Len-len, že som sa nerozreval.

Keď som vyšiel z kúpeľne, po byte sa už plazilo slabé svetlo, ktoré sa dralo dnu cez okná oslobodené od závesov. Svet tam vonku si obliekol šedý kabát končiacej sa zimy, vietor pritom z neho celkom pomaličky rozfukoval drobné snehové vločky. Celkom ako keď si sfúknete z pliec lupiny, ktoré vám tam napadali zo suchej vlasovej pokožky.

Svet dýchal nenáhlivo a pokojne. Akoby na niečo vyčkával.

Hana sa už motala po byte, stúpala si pritom po spodkoch pyžamových nohavíc, nakoľko jej boli dlhé, a snaživo sa vyhýbala môjmu pohľadu. Vzájomne sme zahundrali „bré ráno,“ a otočili sa v kuchyni k sebe chrbtom.

Ja, vystresovaný  zo svojho záchodového príbehu, ona podráždená zrejme z toho, že sa bude musieť premôcť a celý deň sa tváriť vľúdne kvôli môjmu sviatku.

Ten nápor našich pocitov bol taký silný, až som sa nazdával, že celá miestnosť buchne ako plynom naplnený balón.  

Stalo sa. Napätie popustilo opraty.

Pleskli dvere chladničky.

„Všetko najlepšie.“

Naozaj to povedala, alebo sa mi to iba zamarilo? Boli tie úsečné slová iba výplodom mojej zúboženej mysle?

Otočil som sa.

Stála predo mnou vo veľkej fialkastej pyžame, s ohnutou chrbticou, v tvári ryžovobiela, v jednej ruke držala whisky, ktorú som mal rád, druhú mi neobratne podávala a raz nevedela, kam sa pozrieť.

Takto sme dopadli. Takto dopadla naša láska, prebehlo mi v tom okamihu hlavou. Nevieme si už ani pozrieť do očí. Naše manželstvo je ako  šatstvo napadnuté moľami. Navonok nositeľné, vo vnútri samá diera.

„Ďakujem,“ horko-ťažko sa mi vydralo z úst, hoci som mal v pláne milo sa na ňu usmiať a vrúcne ju objať.

Miesto toho som jej iba vlažne potriasol ľadovým potom orosenou rukou, fľašu položil na pracovnú dosku a znovu sa otočil k sporáku, na ktorom sa mi pomaly zohrievala voda na kávu. S ohavne ignorantským postojom.

Nepobozkal som ju, neprejavil nijakú ozajstnú vďačnosť, náklonnosť, lásku, hoci mi všetky tieto vlastnosti zmixované v jednu, vibrovali svalmi. Bol som neuveriteľne protivný. A chladný. Ten vtedajší chlad by sa mohol pokojne rovnať s týmto súčasným. Ibaže s rozdielom života a smrti.

Zachytil som sklamanie, ešte viac sa nahrbila, jej rozčarovanie sa ma svojimi chápadlami priam dotýkalo. Obtočilo sa okolo mňa, mierne priškrtilo, obmedzilo dýchanie.

Si nemožný, zlý! Bez chrbtovej kosti! Kričalo nebo v mojom vnútri. A peklo sa smialo zadosťučinením.

 

-----------------------------------------------------

 

Na druhý sviatok vianočný už v horách nesnežilo. Po predošlom dni, kedy vyčíňal dosť silný vietor a s veľkou radosťou až do noci modeloval snehové záveje, bola obloha od rána čistá ako víno, rovnako ako aj mrazivé povetrie. Kam len oko dovidelo, belela sa nepoškvrnená snehová pokrývka. Jagala sa v lúčoch zubatého slnka akoby na ňu čiasi dobroprajná ruka rozhodila kilogramy diamantov. Stromy ukonané po búrlivom vetristom besnení teraz nepohnuto stáli zababušené do bielych kabátov, nebeský blankyt im vytváral dokonalé pozadie.

Stúpajúci dym z komína na zrube po ňom kreslil tenkú šedú krivku, mlčky demonštroval prítomnosť človečiny.

Zina s Dolfim ležala v spálni na poschodí, hoci boli už dve hodiny popoludní. Na balkónových dverách a okne odhrnuli prestarnuté bavlnené záclony, aby im slnko dôkladne prežiarilo izbu a ono bolo také milosrdné, že aj im láskalo zamilované tváre.

Z prehrávača sa celkom ticho rozliehala jazzová hudba.

Panovala tu atmosféra bezpečia.

„Je mi s tebou tak krásne.“ Zašemotila Zina. „Milujem prítomnosť okamihu, obyčajné chvíle.“

Nadvihla sa na lakeť a celý prúd ebenových vlasov, na ktorých jej ležal Dolfi, si prehodila cez voľné rameno. „Ťahajú ma.“ Ospravedlňujúco našpúlila ústa.

On ich vzal opatrne do prstov, ako keby sa dotýkal nejakého vzácneho klenotu a starostlivo ich rozprestrel na čisto bielu obliečku hrubej prikrývky. Vynímali sa na nej ako kŕdle vrán na snehovej pláni.

Slastne ju pobozkal na vlhkú pokožku odhaleného hrudníka.

„Už si skoro moja žena.“

Nazrel jej do očí, očakával v nich rovnakú blaženosť, akú zažíval on. A našiel ju tam.

Pohrúžený do euforickej polahody si predstavoval perfektnú budúcnosť s mojou dcérou, vnáral sa do jasných predstáv manželstva, myšlienkami staval dom, načrtol podobu detí, dokonca sa dostal tak ďaleko, že zašiel až po ich spoločnú starobu.

Hudba dohrala, páska v starom prehrávači zachripela, automaticky dala pokyn na vypnutie a naozaj sa za sekundu izbou roznieslo hlasné šťuknutie klapky.

„Mali by sme vstať.“ Ozvala sa Zina, s lenivou rozkošou vystrela ruky za hlavu, chytila sa dreveného čela postele a v tejto polohe chvíľu zotrvala. 

Prikrývka už nestačila zakrývať jej hebko mliečnu nahotu, vystavila na obdiv pružné mladé telo, na ktoré sa vzápätí vrhol Dolfi. S jemnou, ale zato neoblomnou rozhodnosťou ho odtisla, doširoka zívla a posadila sa. Zostal prilepený na jej chrbte ako nevykynožiteľný parazit. Husté pramene vlasov si trochu cudne prehodila na poprsie.

„A ako správna žena, tvoja žena, idem ti nachystať obed.“ Vstala, zbavila sa maniacky chtivej príťaže, čiahla za jeho dlhou flanelovou košeľou a zahalila, čo bolo treba. „Trochu neskorý obed... To je tak, keď sa chodí spávať nadránom.“

„A ja ako poriadny muž, poberiem sa udržiavať oheň v kozube.“

„Cením si tvoj zmysel pre zodpovednosť.“

Doširoka sa zazubila a podišla k dverám vedúcim na balkón, zatiaľ čo sa on obliekal. Celá uveličená si nechala popásať oči po okúzľujúcej nečinnosti bieloskvúcej krajiny, tak ostro kontrastnej s jasnomodrým baldachýnom nebies. Srdce sa horúčkovito rozbúchalo, zrýchľovalo svoj pulz, snažilo sa zosynchronizovať s rytmom rozjasaných myšlienok.

„No povedz, nie je život krásny?“ zavzdychala dojatím. „Cítim sa, ako keby mi rástli krídla a ja som mala každú chvíľu vzlietnuť. Ten pohľad, to je sen!“

Lakťom sa oprela o rám dverí, ľavú ruku špásovne založila v bok, nachýlila hlavu, vtedy sa zľahka rozhojdal ligotavý vodopád vlasov padajúci k podlahe a s nanajvýš sústredeným výrazom nechala dušu, aby sa do prasknutia nasýtila týmto impozantným výtvorom zimy.   

Jej pekná súmerná postava sa utápala v hrejivých slnečných lúčoch derúcich sa dnu cez obločné tabule, akoby na ňu dozerali, vzali ju pod svoju ochranu a možno prostredníctvom nej chceli vyjaviť akési nadpozemské posolstvo. Bola len obrysom, hmlovým médiom pofŕkaným zlatým iskrivým prachom.

Ešte aj Dolfi zostal udivene stáť, keď ju tam uvidel v zajatí jasavo mihotavej atmosféry.

„Ty si sen! Anjel. Obávam sa, či ťa vôbec budem môcť uchopiť, či si z mäsa a kostí.“

„Veď skús. Presvedč sa.“

Obrátila sa a načiahla k nemu ruku. Schmatol ju, naoko obzeral, stískal, hmatal, potom priložil k ústam a prst za prstom zľahka hrýzol.

Smiala sa, on s ňou.

Boli takí spokojní a šťastní v tomto zastrčenom  kúte sveta!

Nehovorili o rodičoch, o ich problémoch, vyhýbali sa akémukoľvek zásahu zvonku alebo minulosti.

Čas im plynul v láske a absolútnej spokojnosti.

Zina pravdaže tušila moju prítomnosť, občas sa mi prihovorila a ja som jej len nepatrnými znameniami dal najavo, že som tomu rád.

Nijako som sa však nepredvádzal, ani ich nerušil.

No už som od nich neodchádzal. Sprevádzal som ich na prechádzkach po lese, vysedával s nimi pred kozubom, dohliadal na nich počas spánku. A rovnako tak som sa vybral aj na Štefanskú zábavu a ani na sekundu ich nespúšťal z dohľadu.

Škoda, že ani jeden neprehovoril, nevyjadril skutočnú vôľu, nenaznačil, že mu ten večer v spoločnosti bujarých dedinčanov, hlučnej zábavy, nie je vôbec po chuti. Obidvaja mlčali z jediného dôvodu, vyhovieť tomu druhému.

Tak sme teda šli. Všetci traja.

 

-------------------------------

Dnes už chápem, viem.

Preto vás prosím, vy, ktorí skostnatene lipnete na niečom, čo sa dá odpustiť, ospravedlniť, potlačiť... nakoniec, kto z nás je bez viny? Poučte sa z mojej nedokonalosti! Vezmite si túto radu k srdcu! Nechajte minulosť minulosťou, žite prítomnosťou, každým okamihom, ani jeden nenechajte bohapusto prepásť! Hovorte svojim manželom, manželkám, priateľom, priateľkám, že ich ľúbite! Potvrďte svoje slová skutkami! Využite každú ponúknutú príležitosť k zlepšeniu vzťahu! Nezaoberajte sa malichernosťami! Na to je život príliš krátky. Viem, o čom hovorím.

Dôverujte, milujte. Dotýkajte sa.

Rozprávajte! A odpúšťajte.

Nedopusťte, aby ste neskôr ľutovali.

Ako ja.

 

-------------------------------------

Zarytú pragmatičku, ktorá odmietala čo i len zmienku o možnosti života po živote, ktorej sa z rečí o duchárstve robilo nevoľno a vieru ľudí v reálne spojenie s dušami zomrelých považovala za výplod ich chorého mozgu, v lepšom prípade bujnej fantázie, ovalil v jedno jesenné daždivé popoludnie neodškriepiteľný fakt, že jej triezve názory boli fatálne nabúrané, rozmetané na prach. Musela uznať, že sa hlboko mýlila a Zine a všetkým jej podobne zmýšľajúcim krivdila.

V tie dni mi nezostávalo nič iné ako sa pred ňou zviditeľniť, lebo ku znameniam, ktorými som ju na seba upozorňoval a ktorým by moja dcéra už dávno porozumela, bola Hana absolútne hluchá a slepá, jednoducho na ňu nemali vôbec žiadny účinok.

Keď som teda tak učinil a ona ma celkom jasne zaregistrovala vo dverách spálne, prepadla ju panická hrôza, spôsobil som jej tým ozajstný otras. V tej chvíli bola presvedčená, že jej preskočilo, že to ťažké obdobie posledných dní a mesiacov ju pripravilo aj o posledné zvyšky zdravého rozumu. Zdesene na mňa civela ako na prízrak. No, veď v podstate som ním aj bol. Potom som sa jej prihovoril. Presnejšie, začal som sa s ňou dorozumievať prostredníctvom myšlienok. Trvalo jej, pokiaľ pochopila, že som to skutočne ja, teda moja duša, že som naozaj prítomný, že to nie je žiadny prelud ani blúznenie zmyslov. Nijaká chiméra.

A tak sa začala naša komunikácia. Dennodenná.

Preberali sme minulosť, zaspomínali na časy zlé aj dobré, sprvu sme sa vyhýbali prítomnosti, no neskôr prišlo i na tú. Jednoducho, dostali sme zo seba všetko, čo sme nestihli počas môjho života.

„Vieš, nikdy som ti to nepovedala,“ začala raz v jedno decembrové, ponuré, vláčne ráno. Pritom sledovala drobné kvapky dažďa zmiešané so snehom, ako dopadajú na okennú tabuľu a v tenkých krivolakých potôčikoch stekajú po nej dolu. Uprene sa na ne zadívala, akoby z nich čítala. Nevedomky si naťahovala prsty na rukách, hlboké ticho občas prerušilo protivné puknutie. „A je mi ľúto, skutočne ľutujem, že som to v sebe dusila, že som k tebe nebola úprimná. Bol si jediný muž, ktorého som naozaj milovala.“

Prask! Potiahla ukazovák tak silno, až vznikol dojem, že si ho snáď vykĺbila.

Od návalu radosti, že to Hana konečne priznala, som pribuchol odchýlené dvere. Aj ony zaprašťali. Už poznala, že to nespôsobil prievan.

„Áno, máš pravdu,“ trochu ňou trhlo, ešte viac zbledla. „Nedávala som to najavo a nedokázala som ti to povedať. Pritom som tak veľmi chcela. Naozaj, ver mi. Pripadalo mi to však zbytočne sentimentálne, trápne. Koľkokrát mi z toho, ako som sa k tebe... vám správala, bolo až zle. Hovorila som si, že musím byť iná, vľúdnejšia, nevyhľadávať len chyby, proste, že vám musím byť bližšie. Miesto toho som tak rada obviňovala, zveličovala, krivdila, však?“

S nadvihnutým obočím sa poobzerala okolo seba, akoby ma hľadala a čakala na súhlas. „Bolo jednoduchšie preniesť vinu na teba, zbaviť sa tak vlastnej zodpovednosti.“

Vzdychla, zhodila zo seba župan, zostala len v tielku a nohavičkách a znovu si ľahla do postele. Vyziabnuté telo zakutrala do prikrývky, privrela od dlhého spánku opuchnuté viečka, ale komunikovať so mnou neprestala.

„Pravdaže som sa strašne mýlila, priznávam. Po tvojej smrti som všetko dokonale pochopila. Keď už bolo neskoro... každý človek potrebuje byť milovaný, chce počúvať, že je pre niekoho dôležitým, tým najdôležitejším! A akokoľvek sa to bude zdať precitlivené, túži po slovách lásky, po dotykoch... bez toho iba prežíva. Nežije naplno. Ako som nežila aj ja.“

Nato si pod prikrývkou oblapila plecia. Schúlila sa do klbka. „Nevieš si predstaviť, ako mi to chýba. Ty mi chýbaš!“

Jej nefalšovaná túžba po stratenom, po tom, čo bývalo a čo chcela opäť oživiť, priam ochromovala. Prestala popierať ubíjajúcu osamelosť, zhodila zo seba ľadový nános, ktorý na sebe držala celé roky, uznala, že chybila.

Ľahol som si k nej a objal ju. Nič iné som v tej chvíli urobiť nevedel.

Pochytila ju triaška, ešte viac sa prikrčila. Akoby sa chcela vtesnať do škatule od topánok. 

Občas mi nedochádzalo, alebo som zabúdal, že moja prítomnosť je ako mrazivý dych a že moje chabé dotyky nie sú smrteľníkom vôbec príjemné. Tak som iba ticho ležal a počúval moju smutnú, medenú ženu.

 

Ani neviem dobre určiť, čo by som dal za to, aby som mohol znovu žiť. Byť človekom z mäsa a kostí. Ako veľmi som túžil po ozajstných dotykoch, slovách, po odčinení všetkého, čo som za života spôsobil, ako som ranil. S absurdnou naivitou som si namýšľal, že život snáď potrvá večne. Že je čas na slová, dotyky, na ospravedlnenia, úctu, na lásku.

Držala sa ma ako kliešť posadnutosť sebou samým. Vnímal som iba svoje pocity, zaoberal sa jedine nimi.  

Ja, ja, ja... stále dokola.

Ostatní mi unikali. Ich duševné rozpoloženie mi zďaleka nerobilo také vrásky na čele, ako to moje.

Každú jednu narážku na zlepšenie som vnímal ako nebezpečný komplot voči mne.

Prečo som ja blázon chodil po svete so zatvorenými očami, s dlaňami na ušiach?

Kedy sa to stalo?

Žiaľ, stalo sa... a už som sa viezol.

A zrazu bolo po všetkom. Ani som sa nenazdal. Čas sa mi vysmial do ksichtu.

Je neskoro, človeče, neskoro... mal si možnosti, no ty si ich všetky do jednej prepásol... ako keby som ho počul.

Znovu vás prosím, zamyslite sa nad tým, čo vám tu hovorím. Poučte sa z mojich chýb.

Keďže sa prehrýzate touto knihou, nie je pre vás ešte neskoro.

Len zbytočne neotáľajte. Čas je neúprosný, nemá s nikým zľutovanie.

Verte mi, naozaj už čosi o tom viem.

 

-------------------------------

Posledné záchvevy zdravého rozumu, ktoré ho vystríhali a on ich beztak ignoroval, sa rozplynuli v drsnom ovzduší ako ranná hmla nad kotlinou. Zovrel volant, dobre že ho nerozdrvil, šliapol na pedál a ako zbesnený sa rútil do hlbiny nočného lesa. Auto však prešlo len niekoľko metrov, keď sa kolesá dostali do šmyku a oni vyleteli do snehového násypu, kde zapadli. Lúče svetlometov pohltili štíhle jedle, stojace popri ceste ako vytrvalí stopári.

On akoby si to ani neuvedomoval. Neurobil celkom nič, nepokúsil sa stadiaľ dostať, iba sa zvrtol k Zine, zdrapil ju za ruku a s cynizmom, vlastným pomätencom, jej ju opäť surovo vykrútil.

„Čo je to s tebou?!“ zahučal s vrcholným šialenstvom a z úst sa mu pritom vyvalil ťažký oblak pary. „Čo sa ti nepáči? Čo je na mne zlé? Ako si mi to mohla urobiť? Ako?!“

Chcela sa mu vytrhnúť, ale akoby mala ruku zakliesnenú vo zveráku.

Prosebne na neho pozrela. Zbytočne. Zakalený pohľad napovedal, že ho zachvátil amok, už vedela, že akákoľvek snaha o rozumnú reč, je v tejto chvíli celkom zbytočná.

Bleskovo uvažovala, čo má spraviť, ako sa dostať z auta. V celom tom frmole myšlienok sa začala segregovať jedna, húževnato sa natískala do popredia a keď ju dešifrovala, vyrazila jej dych. Dolfiho nemiluje. Láske je koniec. Také bolo posolstvo. Akokoľvek by sa snažila, vrátiť späť by ju už nedokázala. Bola si tým poznaním stopercentne istá. A čo ju ešte viac šokovalo, bol nepopierateľný fakt, že ju to vôbec nemrzelo. Miesto ľútosti pociťovala skôr úľavu.

Už nech ju nechá na pokoji! Nechce ho viac vidieť!

„Pusť, ty blázon!“ zasipela.

Zdalo sa, že jej slová vôbec nezobral na vedomie. Zúrivosť mu obmedzila všetky zmysly. Riadil sa len pudom nekonečnej žiarlivosti.

„Myslela si si, že ma preštíš! Už keď si sa obliekala a natiahla do tohto tu,“ buchol ju dlaňou do hrudníka, až sa nahrbila, „som vedel, čo ti chodí po rozume! Vyzeráš v tom ako kurva, chcela si tak vyzerať! Aby ti všetci tí zasraní psi videli až do žalúdka... mala si to v pláne, pravda?! Čakala si práve na to. Na takého kurevníka... lepila si sa na neho, nechala ho, aby ťa preťahoval očami a potom...“

Tmavý vzduch naplnilo bezhraničné šialenstvo. Nebolo ho možno zastaviť, ani ho zmierniť. Naplno sa  rozvinulo do deštrukčných rozmerov.

Prestrašenú tvár mojej dcéry atakovali milencove teplé sliny a vzápätí jeho ľadovo ťažká päsť. Autom sa prehnali tupé zvuky úderov. A ešte raz a ešte... a potom jeden iný, prenikavý. Ako keď vám pod nohami praskne suchá halúzka.

Do nosa jej vystrelila prudká bolesť. Mala pocit, že o neho prišla. Zakryla si ho dlaňou a zhrozene vypúlila oči.

V tej chvíli som prvýkrát zasiahol a s najväčšou energiou, aká sa len vo mne mohla nazbierať, som strčil do útočníka. Zalapal po dychu. Vtedy sa Zina spamätala, popamäti nahmatala kľučku, otvorila asi na pol metra dvere a prešmykla sa von. Dolfi zareval. Trhla sa zhrozením a spadla na kolená. Pritom jej z ruky vyletela taška. Chytro sa pozviechala, chňapla po nej a plytko dýchajúc sa dala na útek. Spravila však sotva pár krokov, keď sa jej nohy zaborili do záveja a skoro po pás v ňom uviazla.

Lakťami sa zapierala do mäkkého bieleho povrchu, ako keby sa plazila a pri týchto pohyboch sa jej podarilo vyviaznuť zo sypkého prepadliska. Ani sa nepokúšala postaviť, natiahla sa do snehu ako bola dlhá a zošúchala sa z navŕšeného valu medzi stromy.

O najbližší sa bokom oprela a pár sekúnd zotrvala v nehybnom postoji, nechala myseľ, aby sa ako-tak upokojila, získavala stabilitu a zároveň natrčila uši smerom k ceste, odkiaľ unikla cholerickému milencovi.

Zachytila nejasný šramot, potom tresk. V nečujnosti lesa pôsobil strašidelne.

Zreničky si pomaly privykali na tmu, veľkým pomocníkom jej bolo aj jasné svetlo mesiaca, predierajúce sa pomedzi vrcholky stromov, a rovnako tak bieloba nepoškvrneného snehu.

Obrátila sa a pustila sa smerom, kde si myslela, že by mohla byť dedina. Sprevádzala ju len hrozivá nemota noci a jej vlastný, rýchly dych.

A pravdaže, ja.

---------------------------------

Chodbu naplnil desivý buchot. Mladé telo sa bezmocne rútilo dolu schodiskom, stratilo akúkoľvek schopnosť ovládania. Po tom osudnom zlomku sekundy, kedy Zina stratila rovnováhu, vyhýbajúc sa padajúcej matke, razom všetko skončilo. Už nebolo treba násilia, vyhrážok, ani prosieb.

Mal som pravdu, keď som dcére prízvukoval, že to už dlho nepotrvá. Ono sa to naozaj zbehlo príliš rýchlo, rýchlejšie ako vám to stihnem vyrozprávať.  

Vlastne si to nikto v prvom momente nestačil ani uvedomiť. Na pár sekúnd stratili všetci kontakt s realitou. A zrazu len Zina ležala vykrútená na tvrdých dlaždiciach medziposchodia pod širokým oknom, cez ktoré sa dnu tlačila ešte väčšia pochmúrnosť, namojdušu, celkom tak, akoby ju tam niekto len pre výstrahu nastrojil. Spod mäkkej záplavy uhľovočiernych vlasov rozhodených okolo nehybného tela, začal vytekať slabý pramienok krvi. Ako stuha. Mliečnobiela tvár sa vynímala na tmavom pozadí tak intenzívne, až to bralo dych. Pripomínala spiacu Snehulienku. Lilavý župan vyhrnutý dopoly stehien odhaľoval štíhle nohy mladého dievčaťa, ešte pred chvíľou také živé a teraz také meravé. To bolo telo. Telo Snehulienky, mojej dcéry.

Pohľad ozaj smutný, stiesňujúci, bolestivý.

A pre niekoho fatálny.

 

Aký je len človek nedokonalý!

Ako ľahkovážne sa nechá lapiť slučkou závislosti a nízkymi vášňami!

Ozajstné hodnoty necháva nepovšimnutými. Tie uvidí a vezme si k srdcu, až keď sa na vlastnej koži popáli.

Ale nikdy nie je neskoro začať odznovu.

Iba je potrebné nechať dušu vymaniť sa spod prázdnoty a povrchnosti, upriamiť ju k tomu, na čom skutočne záleží.