"Chcem iba vedieť, kde si bola. Povieš mi to, mami?“

Striasla ma zo seba ako odporný, zapáchajúci hmyz, mykla hlavou a vošla do chodby. Vliekla som sa za ňou ako tieň. Veď v tomto dome sa pohybovali prakticky už iba tiene. Prelínali sa, mihali, a nijako nevedeli nájsť bod stretu. Už si ma nevšímala, vyzliekla si ten známy zelený kabát s kapucňou, zavesila ho ležérne na vešiak, vošla do kúpeľne. Ja za ňou.

„Prosím ťa, Ema, ak si myslíš, že si vtipná, tak mne to teda vtipné vôbec nepripadá. Niekedy sa správaš tak čudne, vôbec sa v tebe nevyznám. Si celkom ako tvoj...“

„Ani mne to nie je vtipné, to mi ver. Videla som ťa, mami... aj jeho.“

Ani na okamih nedala na sebe poznať, že ju moje odhalenie pravdepodobne poriadne zaskočilo. Maskovala sa dokonale. S kamennou tvárou si začala vyzliekať pulóver, sukňu, pančuchy. Zostala iba v červenej podprsenke a nohavičkách. Odrazu sa ku mne otočila, v očiach mala vášeň, akú som u nej ešte nikdy predtým nevidela.

„Vidíš toto telo? Vidíš?“ Plieskala sa po stehnách, bruchu. „Je ešte plné života, nezomrelo spolu s tvojím otcom, ono žije! Potrebuje žiť! Si veľmi mladá, aby si také veci pochopila, možno raz... Videla si ma, no a čo? Komu tým ubližujem, povedz, komu? Celé roky som žila ako v škrupine, v arogantnosti, ľahostajnosti a navyše s tým hrozným bremenom... Čo ty vieš o mne, čo vieš o živote?“

„Ale je to ešte len pol roka, čo otec...“

„Smútila som dosť. Nemôžem sa tu predsa celkom zakopať, nevládzem tu už dýchať, udusím sa v tomto dome!“

„Ale som tu aj ja...“

Nepovedala už nič, unavene sa zviezla na prútený kôš na bielizeň a iba hypnotizovala béžové obkladačky pred sebou ako duchom neprítomná, presne ako povedala Ina, vyzerala ako námesačná. Cítila som jej chlad, ktorým sa obrnila ako pancierom, bolo zbytočné čakať, či ešte niečo povie, vysvetlí. Vedela som, že už nepovie nič. Určite ani nevnímala, že som ju krátko pohladila po pleci, moja zlosť sa odrazu kamsi vytratila, vyprchala ako éter a v tej chvíli som túžila iba po tom, aby aj ona nežne pohladila mňa. Márne.

Trvalo ešte asi polhodinu, kým zarachotili vodovodné trúbky v kúpeľni, keď pustila vodu, a ďalšiu polhodinu, pokiaľ z kúpeľne vyšla. Ležala som v posteli s doširoka otvorenými očami, predstavovala si jej pekné bledé telo, ale miesto červenej podprsenky sa jej cez prsia plazila neznáma mužská ruka ako jedovatý had.

Zatvorila som rýchlo oči, skrčila sa do klbka a celkom skryla pod paplón.

Počúvala som za dverami tie hrozné reči, a postupne mi došlo, že sa krútia okolo mňa. Čo to mama hovorí? Že budem žiť s ňou? Čo to, dočerta, znamená? Čo sa deje? Nabrala som odvahu a vstúpila do izby presiaknutej hnevom a nenávisťou obidvoch žien. Mama stála meravo pri okne a starká so zúfalým výrazom v tvári pobehovala v strede obývačky. Široké čierne sukne okolo nej viali ako veľký vejár. Len čo ma zbadala, vrhla sa na mňa, vlastnícky ma objala a spustila ohlušujúci nárek. Stáli sme tam ako vrastené do zeme, nevedela som, čo povedať, a zdalo sa, že ani mama nie. Konečne sa mi otvorili ústa.

„Koho je to auto pred domom?“

Mamina bohorovnosť bola v mihu otrasená, začala si žmoliť prsty a odvrátila sa odo mňa znovu k oknu. Nepohnuto pozerala cez záclonu do tmavej noci. Trvalo možno aj niekoľko minút, pokiaľ sa zmohla na odpoveď:

„Požičané, urobila som si vodičák. Prišla som na ňom sama.“

„Od koho je požičané?“

„Na tom teraz nezáleží,“ zahuhňala do záclony a vošla si nepokojne rukou do vlasov.

„Mala si prísť až na Všechsvätých, prečo si tu dnes?“

Otočila sa ku mne, prekvapene na mňa pozrela.

„Vadí ti, že som tu? Ešte stále tu mám právo bývať. Môžem prísť kedykoľvek.“

„Nie, ty si si už vybrala svoj domov, vráť sa tam, nás nechaj na pokoji. Nechýbaš nám, vystačíme si aj bez teba,“ ozvala sa znovu plačlivo starká, ruku si pritisla na srdce a prerývane dýchala.

„Prečo si dnes prišla, mami?“ ešte raz som sa spýtala a snažila sa dostať trasľavý hlas do normálu. Napriek nástojčivému plaču starkej a maminmu ľadovému výrazu sa mi celý výjav zdal neskutočný, bizarný a hlavne zbytočný.

„Kúpila som byt. Malý, trojizbový, pre nás... chcem, aby si tam išla bývať so mnou. Nemôžeš tu predsa zostať bezo mňa.“

Smiešne, trápne. Zrazu by som tu nemohla zostať bez nej... zrazu.

„Doteraz ti to nevadilo, mami? Doteraz som ti nechýbala? Čo tak odrazu, čo mami?“

„Nie je vhodná chvíľa preberať také zložité veci. Priznávam, urobila som chybu, ale chcem ju napraviť. Viem, že sa na mňa hneváš, vôbec ti to nezazlievam, ale raz ma iste pochopíš.“

„Čo by mala chápať? To, že sa na ňu vlastná mater vykašľala kvôli frajerovi? Že sa nehanbíš! Preboha, nebola si dobrá žena, ale nie si ani dobrá mater. Veď aj Roman ťa už má plné zuby,“ začala znovu starká, tentoraz bojovne, a postavila sa v tých širočizných sukniach predo mňa, akoby ma chcela chrániť. Šatka jej od neustáleho pohadzovania hlavou skĺzla na plecia, uzol šedivých vlasov mala celý strapatý.

„Nikam s tebou nepôjdem... už mi nechýbaš, mami. Som tu konečne šťastná, tu aj zostanem. Mala si na to myslieť skôr... oveľa skôr, a ako povedala starká, vráť sa k tým, ktorí ťa potrebujú viac ako ja.“

Starká na mňa vďačne pozrela, zovrela mi rameno a už tak hlasno nebedákala, po mojich slovách bola výrazne pokojnejšia. Sama som sa čudovala, kde sa vo mne nabrala tá odvaha odmietnuť mamu, vysmiať sa jej do očí.  

„Myslím, že nemáš na výber. Hovorila som už s riaditeľom gymnázia a zariadila ti prestup. V januári nastupuješ do novej školy.“

„To nemyslíš vážne! Kedy si bola v škole? Ako to, že mi nikto nič nepovedal? Ako si sa opovážila? Nie som malá, aby si rozhodovala za mňa. Už som ti povedala, že nikam s tebou nepôjdem, je neskoro!“

„Uzavrime to, začni pomaly baliť, máš na to vlastne skoro dva mesiace. Ja zatiaľ ešte zariadim v byte, čo treba, prídeš do hotového. A týmto som skončila,“ vychrlila zo seba nekompromisným hlasom. „Na Vianoce už budeme spolu. Ak starká bude chcieť, môže prísť vtedy k nám,“ dodala a neustále mi hľadela do očí. Ten jej pohľad ma ešte viac znervózňoval.

„Zmizni, zmizni nám z očí! Choď si za ním, nechaj nás na pokoji, tak choď už!“

Starká ju zdrapla za ruku a ťahala von z izby, mama sa postavila na odpor, bolo to všetko také ponižujúce.

Oranžová, slnečná guľa sa skotúľala nad jazero, sfarbila ho na zvláštnu temnú červenú, trsy trávy pri brehu malého ostrova a listy na stromoch  a kríkoch sa chveli v jej posledných zábleskoch, práve tak, ako my po rozohnenom milovaní. Drevený, nízky čln sa nakláňal raz na jednu stranu, potom na druhú, chvíľami sa zdalo, že sa s nami prevrhne, a naše prepletené telá skončia v bahnitom dne. Milovanie pri západe slnka a v starom, vzdychajúcom člne! Bože môj, aké nezvyčajné a pritom krásne. Naozaj som túžila viac sa nevrátiť.

„Vyplašili sme všetky ryby, dnes z rybačky nebude nič,“ povedal Matúš a zapínal si nohavice. Ja som stále ležala na dne člna, celkom nahá, a nechala sa oblizovať poslednými slnečnými lúčmi. Chytil moju blúzku a prikryl ma ňou. „Prechladneš, obleč sa, dievčatko. Je už september. Zabudla si?“

„Nie, ale ešte ma chvíľu nechaj. Chcem sa pomilovať so slnkom,“ usmiala som sa a odhodila zo seba tenký kúsok bielej látky.

„Si nádherná...“

„Som tvoja,“ povedala som.

Ešte raz ma pobozkal, posadil sa a vzal do rúk drevené veslá. „Ideme domov, alebo na ostrov?“ spýtal sa.

„Zostaňme vonku, je mi tak dobre! Poďme na ostrov.“

Vesloval pomaly, opatrne rozbíjal pokojnú hladinu vody, ten zvuk jemne špliechajúcich vĺn skackajúcich v slnečných kmitoch ako strieborné hviezdy a vŕzganie starého člna mi zatvárali viečka, nežne ma uspávali. O pár minút pristál pri maličkom ostrove so zelenou trávou, gučou kríkov a pokrútenými vŕbami nad zhlukmi vysokých vodných tráv. Hodil reťaz na breh, vyskočil a omotal ju o drevený kôl. Zahalila som sa iba do tenkej, dlhej blúzky, zakrývala práve to najnutnejšie. Vzal z člna deku a rozhodil ju na mäkkú trávu pod nevysoký strom. On sa posadil, opierajúc sa chrbtom o tenký kmeň, ja som si ľahla medzi jeho rozkročené nohy a hlavu si položila na trochu vyčnievajúce brucho. Prechádzal mi prstami vo vlasoch, pomyslela som si, že práve zažívam najkrajšie a nezabudnuteľné chvíle svojho ničomného života. Naozaj som z celej duše milovala tohto takmer bielovlasého muža, staršieho skoro o tridsať rokov. Úchylné? Ani nie, láska predsa nepozná hranice. Ale počkať, predsa len nie je všetko tak, ako by malo byť. Veď ja už patrím niekomu inému a ten niekto mi verí a ľúbi ma. Práve tak, ako tento muž, ktorému teraz hladím s vystretými rukami jeho, prirodzeným tokom rokov poznačenú tvár.