A už z pieskového chodníka prešiel na tvrdú, udupanú zem plnú výmoľov a takisto poprášenú zlatom púšte. Palmy nežne šumeli v mohutných korunách, horúci vietor sa pohrával s ich širokými, vejárovitými listami. Pohládzal ich imaginárnymi prstami, vydychoval na ne závan Sahary. Veď odtiaľ prišiel. Prefúkal si cestu vnútrozemím až sem, k moru. K nim.
Stretol chlapca. Asi osemročného, drobného pastiera kôz s neodmysliteľným rojom múch. Sadali raz na kozy, potom zase na neho, lozili mu po nohách a rukách, prechádzali sa po jeho hladkom, tmavom čele, plných perách, dokonca drzo liezli na očné viečka, ale on sa len málokedy zahnal rukou, aby ich odohnal. Bol na ne zvyknutý. Viedol svoje stádo s rezolútnosťou dospelého muža, ani jedno zviera nevybočilo z prísne stanovenej trasy a ak sa aj jedno, či dve odvážilo oddeliť od čriedy, silné zasvišťanie prúta a vysoký hlas bosého pastierika ich rýchlo zahnali späť. Oliver strčil ruku do vrecka bermúd, vybral z nich nejaké drobné a vysypal ich chlapcovi do dlane. Len tak. Ten sa naširoko usmial, oči mu dobreže nepadli k nohám, keď šikovne preratúval darované mince. Tento cudzinec je mimoriadne štedrý... Zovrel dlaň, uzamkol svoje bohatstvo. Šibol dvakrát prútom nad stádom. Pre istotu. Obrátil hnedú hlavu, okrúhlu ako lopta a so širokánskym úsmevom vykrikoval: shokran... shokran /ďakujem, ďakujem/.
Popohnal svoje kozy pod vysoké palmy, pod ktorými ešte kde-tu trčali trsy obschnutej trávy a napoly obžratých kríkov. Stále však bedlivo striehol na to, aby sa jeho zverenci kamsi nezatúlali. Dobre vedel, že to by bola pre jeho rodinu veľká strata. Ešte raz otočil svoje drobné telíčko a zakýval dobroprajnému neznámemu. Muchy zabzučali a vzlietli do vlhkého vzduchu.
Oliver sa zasmial, odkýval mu a vyšiel na nízky val, odkiaľ konečne uvidel more. V silnom slnečnom jase žiarilo ako diamanty. Vyzývalo ho, vábilo, ponúkalo sa mu ako taká radodajka. Znovu ho pochytila obrovská chuť vnoriť sa do jeho spenených vĺn a osviežiť páľavou zmorené telo. Skontroloval čas a zhodnotil, že by si naozaj mohol dopriať chvíľu plávania. Aspoň schladí pomaly bublajúcu krv v žilách. Má dosť veľký náskok pred Simonou. Využije to. Rozbehol sa k miestu, kde sa mali o nejakých pár minút stretnúť. V behu si cez hlavu prevliekol košeľu, nerozopínal ani gombíky, strata času, a odhodil ju smerom k balvanom, ku ktorým zoskočil z asi trojmetrového násypu. Zošuchol z nôh sandále, vyprázdnil obsah vreciek na bermudách a vrhol sa v nich do rozdiveného mora. Dostalo ho, vzalo do náručia, pohojdávalo na vlnách, kĺzalo ho po nich ako na hojdačke. Potom ho schytilo a šmarilo celou silou až k brehu, aby sa zase vzchopil a vrhol naspäť do jeho brucha, ako do brucha veľryby. Bojoval s vlnami, maznal sa s nimi, nechal sa unášať ich silou, až celkom zabudol na čas a takisto na to, čo ho na dne duše trýznilo a nedalo mu pokojne spávať. Bol ľahký, nespútaný, sám a neviditeľný.
Pri ďalšom útoku vysokej vlny sa obrátil, ukázal jej svoj chrbát a vtedy zbadal na obzore pohybujúci sa objekt. Bol čoraz bližšie. Usilovne hľadel do slnečného jasu, snažil sa ho rozoznať. Zrazu dostal do chrbta úder. Bolo to, akoby sa na neho zrútila betónová stena. Masa vody ho spolu s krútiacimi zelenými trávami po škodoradostnom besnení vyhodila na breh, ledva sa pozbieral. Vyprskoval z úst slané more, opakom dlaní ho vytieral z očí, aby ich mohol zaostriť na Simonu, ktorá už bola od neho iba pár slabých metrov. Vnímal slepotu jej tela, potkýnala sa po sypkom brehu ako dieťa. Napriek slamenému klobúku stiahnutému hlboko do tváre, jej oči zakrývali ešte veľké čierne sklá slnečných okuliarov. Cez plece mala prehodenú okrúhlu tašku vyšívanú rôznofarebnými niťami do ornamentov, typických pre túto oblasť. Celá bola zahalená do akéhosi kusu tenkej látky dlhého až po zem, vietor jej ho dômyselne lepil na telo. Plantal sa jej pomedzi členky, krútil okolo stehien, rysoval výšiny pŕs a nebezpečne zvyšoval prietok krvi v jeho rozkroku. Bola taká krehká, podmaňujúca a hlavne prítomná!
Keď zastali na mieste, kde mala vystupovať, takmer to prepásla. Slnko, teplo, únava ju zmohli, mala čo robiť, aby si zachovala akú-takú bdelosť. Zoskočila tvrdo na chodník, až ju zaboleli päty a na moment jej stŕpli všetky kosti. Chvíľu krívala. Pustila sa slnečnou ulicou k domu, kde prvýkrát okúsila, čo je to ozajstný život. V hlave jej začali pobehovať spomienky. Špinavé matrace, rozbité okná, pach, na ktorý si časom zvykla, fľaše od minerálok, fľaše od alkoholu, cigarety, doštičky, biele balíčky, smiech, radosť, pokoj, sloboda... Áno, tam sa naučila byť slobodná. Už nie je ďaleko. Už kráča po ulici, kde ich pred časom zastavil pasák. Vybavil sa jej hompáľajúci krížik zavesený na zrkadle v aute. Nikdy jej nenapadlo spýtať sa ho, prečo ho tam má. Či sa hlási k veriacim, alebo je to len znak akejsi recesie. Lebo ak by ho nosil z náboženského presvedčenia, tak by to teda bolo pekné pokrytectvo a výsmech celej cirkvi. Potí sa čoraz viac a nohy sú stále slabšie a slabšie. Má ich ako blato. Ledva ju nesú. No už vidí dom. Teda ešte stojí. Nič podozrivé sa v jeho blízkosti nedeje. Ide ďalej. Srdce sa trepe, dych sa zrýchľuje. Konečne zastala pri drevenej bránke. Preloží ju bokom, drží sa len na jednom pánte. V záhrade je burina skoro po pás. Zbadala fľakatú mačku, ako prefrnkla cez dvor, ale hneď sa aj stratila v burinovej džungli. Vojde dovnútra. Zastane na chodbe s rozbitou, kamennou dlažbou. Cez malé, špinavé okenné štvorce sa úpenlivo prediera slnko. Niekoľko okienok je porozbíjaných. Trčia z nich ostré črepiny. Cez ne ľahko dopadajú na náprotivnú stenu slnečné lúče. Tam sa lámu. Napína uši, z hlavnej izby počuje šramot. Vykročí ďalej. Vtedy sa zamotá do dlhej pavučiny. S odporom si ju strháva z tváre. Na prstoch cíti jej hodvábne nitky, obtiera si ich o tričko a nohavice. Nechtiac stúpi na umelú fľašu, ktorú si nevšimla. Zapotáca sa, nepríjemný zvuk polámaného plastu jej rozbúcha srdce, ide sa odtrhnúť od tepien. Položí dlane na hruď, potláča strach.
„Barbora?“ rozochveným hlasom zavolá do desivej prázdnoty domu. Žiadna odpoveď. Nálada jej klesne na minimum, ale kráča po rozbitej dlažbe ďalej. Postrčí rukou do dverí na izbe. Nejdú otvoriť. Ukázala sa iba malá škára. Skúsi ešte raz. Ani sa nehli. Akoby bola za nimi nejaká zátarasa.
„Barbora, si tu?“ opakovane zvolá do odškereného miesta. Počuje iba šramot, ktorý sa po jej pokuse vojsť ešte viac zintenzívnil. Zaprie sa plecom do otlčených dverí a celou silou ich na druhý pokus asi o pol metra odtisne. Konečne sa dostala dnu. Prvé, čo zbadala, boli potkany. Dva hnusné potkany s dlhými chvostmi. Trielili do rohu izby, medzi roztrúsené odpadky a zdrapy novín. Tam kdesi mali zrejme v podlahe dieru. Striaslo ju. V izbe to neznesiteľne páchlo. Podvedome skrátila dych. A potom ju zazrela.
„Odhoďte zbrane! Ruky za hlavu! Odhoďte zbrane!“ Začul zrazu zvonku ohlušujúci rev, na to sa na aute rozdrapili dvere a o hruď sa mu zaprel koniec samopalu. Zachytil tmavé postavy, kukly, helmy, samopaly. Všade bol neuveriteľný ruch, krik, zmätok. Policajti v čiernom, kukláči, ho schytili za ramená, vyšmarili von a jedným zásahom hlavne samopalu zhodili k zemi. Vedel, že ho spútavajú, šacujú, že mu berú z bundy revolver. Dostalo sa mu pritom zopár tvrdých úderov. Cítil na sebe príšerný tlak. Myseľ mu chvíľami prestávala pracovať, tvárou pritisnutý k zemi prestával dýchať, mal intenzívny pocit, že sa čochvíľa udusí. Bolelo ho celé telo, akoby sa trieštilo. Uvedomil si, že do neho kopú. Niečo sa pýtajú. Nerozumel im, kričali cez helmy. Vedel iba to, že sa mu chce vracať. Neprestajne ho napínalo. Snažil sa spred očí odohnať obraz dvoch vystrelených mozgov, pokúšal sa nemyslieť na teplú krv, ktorá mu frkla medzi oči, na dieru v Daninej hlave. Ježišikriste!
A aj keď takmer strácal vedomie, odrazu celkom jasne pochopil, prečo to urobila. Že ho paradoxne, vďaka tomuto dolapeniu, vyslobodila. Dodržala svoj sľub. Vedela lepšie ako on, že iného úniku nebolo, že ústranie väzenia bude pre neho lepšou voľbou ako mučivá sloboda. A tiež veľmi dobre vedela, aké zákony platia v Tatkovej bande. Že zrada rovná sa smrť. Zvolila si túto cestu. Prekročila svoj Rubikon, aj keď na breh večnosti. To chcela. Už našla svoj pokoj.
Dakto ho udrel do zátylku, telom sa mu znovu prehnala pálčivá bolesť, ukrutná bolesť, až mu vyhŕkli slzy. Na okamih zostal v mrákotách. A potom ucítil vlhko, priamo pod stehnami. Uvedomil si, že sa pomočil. Na perách zachytil akúsi odpornú, sladkastú chuť. Olizol si ich jazykom. Znovu ho naplo. Zamihal očnými viečkami, trochu ich pootvoril. Zbadal krv, svoju vlastnú. Vytekala mu z nejakého otvoru v hlave. Nevedel určiť, odkiaľ. Pripadal si ako zvratok vyvrhnutý na špinavý asfalt. Zrazu si pomyslel na mamu. Čo by povedala, keby ho takto videla? To by ju určite zabilo... to ju určite zabije, keď sa všetko dozvie. A čo Dominika? Čo na to povie ona? Stále v kútiku duše veril, že sa k nemu raz vráti, že sa veci dajú na správnu mieru, že mu odpustí. No teraz je všetko načisto stratené.
Zasiahol ho ďalší úder. Začalo mu burácať v ušiach, drkotal zubami, pred očami sa mu robila tma. Zmietala ním triaška, bola mu neuveriteľná zima. Stúpala v ňom nová vlna bolesti. Roztiahla sa po chrbtici, tlačila mu do pŕs. Gniavila ho, dusila. Jeho srdce sa splašene trepalo, ako trepe vták krídlami, keď uviazne v sieti.
Na to ho kukláči schytili, doráňaného, pomočeného, zakrvaveného, postavili na roztrasené nohy a odviedli v putách do auta.
Čierny prízrak sa nanovo zjavil pred jej očami, letel rovno na ňu, snažila sa mu vyhnúť všetkou možnou silou. Na poslednú chvíľu uhla doľava, až sa udrela plecom o studenú stenu. No on prekukol jej lesť a s dierou namiesto tváre zaútočil znovu. Zdvihla proti nemu ruky na obranu, on sa chechtal, svišťal okolo nej, škodoradostne si ju doberal a ako chobotnica k nej načahoval svoje chápadlá. Triasla sa celá od strachu, cez hlavu si prehodila paplón a skrčená v absolútnej úzkosti dúfala, že tá príšera ju nechá na pokoji a tak ako prišla, sa aj vytratí. Čakala na ňu v prítmí detskej izby, len čo prišla domov. Napadla ju zákerne, nečakane, práve, keď hádzala veci zo seba na stoličku, odrazu jej len prefrnkla popred tvár. Vtedy sa zľakla, až stratila rovnováhu a celým telom dopadla na roh písacieho stola, lebo jej podrazila už beztak zoslabené nohy. Poriadne si udrela stehno, iba ticho zjajkla a skoro nahá, iba v nohavičkách skočila na posteľ. Triasla sa zimou a strachom, lenže príšera nemala zľutovanie, rehotala sa ako sám diabol a robila ďalej prudké výpady na svoju obeť.
Natália sa skutočne bála, nikdy doteraz niečo podobné nezažila a vôbec to nechápala. A zrazu sa z jednej príšery stali dve. To sa už chvela na celom tele, telo mala ako v tranze, navyše ju týral smäd, no od strachu sa nevládala ani pohnúť, nieto ešte vyjsť z postele a prejsť do kuchyne, kde by doplnila zásoby tekutín, ktoré sa z nej cez póry nepretržite vylučovali formou potu, slaného a celkom studeného. Bola ako dôkladne vyžmýkaný citrón a nebola s tým schopná nič urobiť. Netušila, čo má toto všetko znamenať, prečo ju tie prízraky prenasledujú a desia ju. Vtom z nej z ničoho nič jedna z príšer prudko strhla paplón, šmarila ho na dlážku a druhá jej šialene zahučala do ucha, až sa Natálii na hlave zježili všetky vlasy. Myslela si, že načisto ohluchla. Spotená do nitky a úplne šokovaná len meravo sedela, netušila, kedy to skončí, kedy ju tie prízraky vezmú so sebou alebo ju zahlušia.
To je trest... trest za to, že sa vyzlieka pred tým chlapom, celkom nahá robí nechutné pózy pred fotoaparátom, berie za to peniaze, dáva ich na drogu, reže si ruky, kašle na mamu, kašle na brata, na školu... mení sa na odpad. Áno, toto je spravodlivý trest za jej poklesky. Čo iné aj mohla čakať?
Prízraky nie a nie prestať, a keby boli len dva, už je ich päť, ale nie, je ich asi tucet, teraz hádam dvadsať... už zaplnili celú izbu. Triasla sa strachom, bála sa zohnúť po paplón, zamotať sa do jeho bezpečia, teda až pokiaľ by jej ho jedna z tých beštií znovu nevytrhla. A opäť jej niečo príšerne zvriesklo pri uchu. Až z nej takmer vyletela duša. Naraz začula, že ktosi vyvoláva jej meno. Dobre počuje? Nie je to len nejaký výplod fantázie? No hlas sa jej zdá ozajstný, žiada ju, aby vyšla na chodbu a čakala na políciu. Ježiši, čo je zase toto? Čo to má znamenať? Príšery razom zmizli, ale zase tu bol ten tajomný hlas, nabáda ju, aby sa neskrývala, ale vyšla von a čakala na svoj verdikt. Berieš drogy, tak sa vzdaj! Ukáž sa! Vyjdi z izby! No choď už! A čakaj! Len čakaj!
Panebože, čo má robiť? Vedia o nej. Je stratená. Zatvoria ju za drogy, za tie fotky, za všetko zlé, čo robí. A kde je mama? Ako to, že neprišla, že nič nepočuje? A Radka? Vôbec sa nezobudila. Spokojne spí. A znovu niekto hlási akoby do megafónu za oknom, aby sa zdvihla a čakala. Je lapená. Panebože, Panebože... Nič iné jej nezostáva iba vstať a naozaj sa im odovzdať. Všimne si, že paplón je odrazu znovu na posteli. Vôbec nevie, ako sa tam dostal. Už vskutku nevie, čo si má myslieť. Berie ho do rúk a zavíja sa do neho. Bosky prejde do tmavej chodby, hlas neutícha, pobáda ju, aby tam počkala. Nech tam určite čaká. A ona stojí v tmavej chodbe s bosými nohami na studenej dlažbe, zatočená ako vretienko v tenkom paplóne, do nitky premočená ľadovým potom a s vyschnutými ústami čaká na svoj ortieľ.
Silná dávka drog účinkuje, robí z nej ľudskú trosku a ona to vôbec nechápe. Iba stojí a čaká, trpezlivo vyčkáva, lebo len čo sa pohne, megafónový hlas jej nekompromisne prikáže zostať. A tak pomaly do dlaždíc zapúšťa korene, striehne na každý šramot, kedy už prídu, kedy ju odvedú preč, do väzenia. Panebože, ak to má byť, nech ju už teda toľko netýrajú, lebo z toho zošalie. Nech si ju už odvedú, veď tu stojí celú večnosť. No hlasy akoby ju skúšali, a zároveň trestali, nechávajú ju nemilosrdne čakať v studenej chodbe s bosými nohami a nervami vybičovanými do krajnosti, až pokiaľ ju tam nadránom nenájde udivený Patrik, práve sa vracajúci od svojho čiernovlasého anjela.
Poslíček položil batožinu doprostred izby, počkal si na obslužné a vzápätí sa úctivo vytratil. Len čo sa za ním zavreli dvere, Oliver sa sťažka zvalil do kresla postavenom pri okrúhlom stolíku v kúte izby. Vystrel nohy, zaklonil hlavu, zafixoval ju do spojených dlaní a niekoľko minút tak relaxoval. Potom sa postavil, vyzliekol si kožené sako a hodil ho na posteľ. Práve dorazil do Zürichu a ubytoval sa v neveľkom štvorposchodovom hoteli priamo v centre. Na to, že mal takú výhodnú polohu, bola cena za izbu mimo sezóny relatívne nízka. Našla mu ho a aj zarezervovala Simona cez internet. Vidno, že sa vyzná vo svojom odbore. Keďže bolo ešte len šesť hodín večer, mal v pláne vyjsť si von a trochu sa poprechádzať starými uličkami mesta, zájsť k rieke a možno si chvíľu posedieť v nejakom bare. No najskôr sa osprchuje. Potrebuje zo seba zmyť lepkavý pot a špinu z cesty. Zohol sa k jednému z dvoch kufrov, k tomu menšiemu, vybral z neho čistú bielizeň zamieril do kúpeľne. Náhle zaspätkoval. Musí predsa napísať správu Simone, že je na mieste a v poriadku! Schytil kožené sako a z vnútorného vrecka vybral telefón. Pritom mu padli oči na okno. Pomedzi napoly zastretý olivovozelený záves videl kostolnú vežu s veľkými hodinami a zlatým, v zapadajúcom slnku lesknúcim sa ciferníkom. Podišiel k oknu, záves celkom odostrel, otvoril ho. Kostolná veža bola dosť ďaleko, aj keď sa mu na prvý pohľad zdalo, že je niekde nablízku. Od hotela ju však delilo niekoľko blokov dobových budov. Vedel, že je to veža s najväčším ciferníkom v Európe. A ten kostol sa volá... okamih uvažoval, áno, je to kostol svätého Petra. Keď tu bol minule, skoro nič si z okolia neuvedomoval, taký bol zo všetkého rozrušený. Dnes si to aspoň sčasti vynahradí. Aký rozdielny pohľad, pomyslel si, keď sa zapozeral na mesto pred sebou. Už to nie sú neusporiadané biele domy s modrými okenicami a bránami, žiadne palmy, oleandre, kaktusy, granátové jablká, či zlatý piesok všade naokolo. Teraz vidí len úhľadnú celistvosť historického centra, jeho presné, oku a srdcu lahodiace línie, v podvečernom zlato-purpurovom jase, mäkko zjemnené. Čisté mesto, čistá krajina. No aj tak mu odrazu chýbala rozháranosť končín, z ktorých prišiel, akási ležérna voľnosť, možno povrchová zaostalosť. Už si na ne za ten dlhý čas zvykol. Teraz sa cítil nesvoj. Akoby ho starý kontinent spútaval, tlačil mu na hruď svojou konzervatívnosťou. Spomenul si na posledné dni v Tunise, na svojho šťúpleho domáceho, smutného z jeho odchodu a zároveň plného nádejí, že mu Oliver pomôže vycestovať do Európy, na večne filozofujúcich priateľov z kaviarní a ich srdečné, aj keď zažltnuté, tabakové úsmevy na rozlúčku, na saharský výlet, kedy vzťah so Simonou nabral druhý dych, na nekonečnú púšť, ktorá očisťovala dušu a učiňovala vnútorné poznanie, na rajské oázy plné zelene a vody ako symbol večného života, na jednoduchých Berberov pohŕdajúcich luxusom a pohodlnosťou a hlavne... na Simonin hlas a oči, ktoré boli zase plné lásky. Kristepane, ako mu chýba! Navykol si jej byť nablízku, aj keď nie práve s ňou. Do mozgu sa mu zabodla bolesť, nahlas zastonal. Čaká ho ťažké obdobie, naozaj ťažké.
